„... ľudí vedú k ochote a pracovitosti pri predvolebnej kampani tri veci – služby, ktoré si im preukázal, nádej v služby, ktoré im preukážeš a spriaznenosť duše. Preto treba dávať pozor na to, aby si vyhovel každej jednej z nich.“ Tým posledným podľa Quinta stačí vedomie toho, že človeku pomáhajú, že sú mu užitočný, no potrebujú, aby im stále niekto pripomínal, ako si ich prácu váži „Lebo ten, ktorý si myslí, že tomu druhému nedáva dosť, nemôže byť človeku priateľom.“ Každému, kto kandidatúre prejavuje sympatie ich treba oplatiť a „...ukázať, že sú vzájomné vzbudiac v ňom takto nádej, že vaša spolupráca môže prerásť do osobnejšieho vzťahu a dôvernejšej známosti.“ O spôsobe rozvíjania tejto „dôvernejšej známosti“ po voľbách sa už ale Quintus na žiadnom inom mieste akosi nezmieňuje. Dôležitá nie je realizácia. Dôležité je vzbudzovať nádej a ňou si získať podporu ľudí pre túto chvíľu. Ich podpora je však vítaná aj u iných kandidátov a možno vznikne podozrenie, že niektorí sympatizanti hrajú na dve strany. Ako sa k takýmto ľuďom zachovať? „Pokiaľ ti niekto sľúbil podporu neúprimne, prezlieka kabáty a chce sa pred tebou teraz očistiť, lebo sa domnieva, že bol v podozrení, uisti ho, že si o jeho podpore nikdy nepochyboval.“ Quintovi zjavne nejde o to, aby sa jeho brat obklopil spojencami, o ktorých nikdy nebude musieť pochybovať. Hlavné (a praktické) je prijať späť každého, kto sa chcel predtým odtrhnúť, vzbudiť v ňom dôveru v to, že neprídu žiadne výčitky a to všetko len preto, aby s ním (čiže s ničím iným ako s jeho hlasom) mohol počítať.
S ľuďmi, ktorí uchádzačovi dĺžia istú protislužbu je to zase takto: Oni potrebujú trocha popohnať a pripomenúť, kto im v minulosti pomohol a preto sa odporúča jedného po druhom osloviť všetkých, aby sa nikto nemohol splateniu svojho dlhu vyhnúť tvrdiac, že ho nikto o pomoc nepožiadal. Niekto stále nie je dostatočne ochotný? Treba mu prisľúbiť ešte väčšie služby než v minulosti! Veď práve z pozície, o ktorú sa človek uchádza bude mať k tomu skvelú príležitosť! Úspech kandidáta môže byť súčasne aj úspechom jeho verného podporovateľa a naviac, touto malou službičkou budú všetky jeho dlhy z minulosti splatené a účty vyrovnané.
Čo všetko by mal kandidát počas kampane nasľubovať a komu každému? A má sa sľubov vzdať, keď si nie je istý tým či ich dokáže splniť? Odpovede budú podstatne kratšie než otázky: „Všetko všetkým!“ na prvú a rozhodné „Nie!“ na tú druhú. Marcus by mal svoje siete rozhodiť na všetky strany tak, „...aby si vládnuce kruhy mysleli, že budeš zástancom ich autority, aby ťa obchodníci a boháči považovali za človeka snažiaceho sa o vnútornú stabilitu a aby bežní ľudia usúdili, ... že sa ich záujmom v budúcnosti neodcudzíš.“ Politik sa teda nemá uchádzať výhradne o jednu majetkovú, vekovú či inú skupinu. Veď tým, že príjme len jednu, zanedbá druhú. Musí byť spojencom pre každého, kto spojenca hľadá. Quintus cituje jedného starého senátora, ktorý o sebe vyhlasoval, že „...svoju podporu prisľúbil vždy, keď nebola v rozpore s jeho zmyslom pre povinnosť a poskytoval ju tým, od ktorých toho mohol očakávať najviac. Dokonca vraj neodmietal nikoho, lebo sa často stalo, že ten, komu pomoc sľúbil ju napokon ani nepotreboval.“ V tomto prípade totiž platí, že „...je oveľa viac je tých, ktorí o pomoc žiadajú, než tých, ktorí ju potom skutočne využívajú.“ Iste nie je možné vždy s požiadavkami voličov súhlasiť, ale vždy je možné nesúhlasiť tak, aby to kandidátovi neuškodilo: „Aj tí, ktorých musíš kvôli nejakému osobnému záväzku odmietnuť sa s tebou môžu rozísť v pokojnej a priateľskej nálade.“ „Ako to dosiahnuť?“ pýtame sa spolu s Marcom. Mladší brat ochotne vysvetľuje: „..daj žiadateľovi najavo, ako ťažko to odmietnutie nesieš a presvedč ho, že mu to vynahradíš inak.“ Ničoho sa netreba báť, pokiaľ to človek uhrá so zdvorilosťou a presvedčivosťou. Veď autor tohto politického tutoriálu je presvedčený o tom, že „... ľudia sú viac uchvátený tvojim vystupovaním a tvojou rečou, než samotnými skutkami.“ Bežný človek v skutočnosti vôbec netúži počuť pravdivú odpoveď, pokiaľ by mala mať preňho nepriaznivé následky. Chce totiž nádej. Ľudia nežijú zo splnených prianí, ale z nádejí, a preto „...by všetci dali radšej prednosť tomu, keby boli oklamaní, než odmietnutí.“ Akýkoľvek nesplnený sľub možno napokon ospravedlniť nedostatkom času, príležitostí alebo podpory u ostatných politikov. Odmietať požiadavky voličov vopred (hoci aj s poctivou úprimnosťou) teda nie len, že nie je nutné; je to voči nim dokonca necitlivé: „...oveľa viac sa totiž hnevajú na tých, ktorí ich vopred odmietli, než na toho, u koho spoznali dôvody, ktoré mu v splnení sľubov zabránili. Veď na tom druhom aspoň vidia, že túži splniť to, čo sľúbil; len keby tak dostal šancu...“ Toľko ku Quintovej filozofii predvolebných sľubov.
V treťom a poslednom príspevku tejto „Antickej poradne pre moderných politikov a ich voličov“ sa čitateľ dozvie, ako si možno získať nepriateľsky naladený elektorát, ako zakročiť proti úplatkárstvu zo strany protikandidátov a ako vlastne taká starorímska predvolebná kampaň vyzerala...
