Ešte nechcem ísť spať ešte musím na všetko poprichádzať ešte si musím spojiť toto s tým a toto tu musím spojiť s tým a musím prísť na to ze toto tam sa spojiť nedá. musím z toho odvodiť toto a tamto tým pádom este nemôžem odísť preč lebo by som na všetko zabudol a cítil by som sa zle .
musím sa sústrediť na to čo som to chcel a tiež si to musím vizualizovať kúsok po kúsku snímok za snímkom. V nespravnej chvíli sa vrátiť naspäť a opakovať kroky a potom zas a znova a ešte raz a už len raz
prečo sa nedokážeš oddeliť celý. stále nedokážeš zabudnúť na to, že nie si schopný existovať iba v rámci seba. Zabudni na to, že si schopný existovať len v rámci seba. Takto sa o tom píše dosť ľahko. V praxi je to ťažké pokiaľ si tým veľmi zaujatý. Viem, bol som niekoľkokrát mimo. Pýtajú sa, že čo to znamená keď poviem, že oveľa dôležitejšie než akékolvek učenie je to keď sa uvoľníš do priestoru a ja im hovorím že to je niečo ako keď na chvíľu prestaneš existovať ale vieš sa vrátiť naspäť. No a že to ma zaujíma, že toto chcem študovať a že možno o tom raz aj niečo napíšem. Ale dnes nie, dnes nie pretože som mal sen a ktorý so mnou pohol. Veď nikto nechcel aby sa mi toto stalo, tak prečo mám stále hlavu plnú týchto myšlienok. Cítim ako časť medzi hrudníkom a krkom niekto prstom maže na kraj postele. Doslova ju naťahuje. Úplne sa hrá s priestorom medzi mnou a jej okrajom. Už sa odtiaľ nevrátim. Ani ty sa už nevrátiš. Chcem aby si sa vrátila. Ja sa musím vrátiť.
Moje eseje stoja za h*vno, pretože sa v nich vždy dostávam akurát tak ku psychologizácii samého seba. V podstate tým neriešim nijaký reálny problém. Je to sebecké? Možno hlúpe, neočakáva sa to od teba. Keď sa kamarátovi vyhrotí situácia, skúša si jeho vlastnú trpezlivosť (či sa do nej ešte natlačí), pretože to takto sám chcel, pýtam sa ho, či sa mu náhodou neprejavila hraničná porucha osobnosti. Nie neprejavila. Neskáče z mosta. Drží sa toho kormidla. Dnes žiadne unáhlené závery. Je dobrý deň na to, aby si premýšľal o tom, čo si myslíš. Vychádza to z toho, čo cítiš? Niekto by mi povedal, že odtiaľ nikdy nič nevyšlo. Viem kto by to bol. Asi by som sa rozplakal. Nakoniec aj tak končíš ako sebec, pretože si tak veľmi pripútaný k vnútornému svetu, až to inak nejde. Je to obrovský problém. Je reálny. Je dôležité, aby si to nezahodil za hlavu inak ťa to ovládne. Dokážeš to ovládať iba tak, že o tom budeš sústavne premýšľať. Zničí ťa to rovnako ako nevedomiosť nad vlastnou úvahou. Rozdiel je v tom, že sa nezakopeš pod zem. Zostávaš nad ňou.
