Úryvky zo záverečnej práce na predmet metodológia bakalárskej práce na tému Zbytky a Prebytky - Možnosti práce s digitálnym vizuálnym odpadom
K samotnému vizuálnemu dielu (tvorivý proces, jeho začiatok a koniec)
Paralelne s videom aktívne rozvíjam ďalšiu rovinu. Poézia. Tieto dve rovnobežky do seba mierne narážajú a trúsia ich úlomky okolo. Nastáva vzájomná inšpirácia a moje uvedomenie si možnosti prepojenia. Z hľadiska obsahu výstupy naberajú inú poetiku. Viac píšem a primiešavam toto médium do vizuálneho diela. Dva prvky najprv vznikajú nezávisle od seba ako dva rozdielne svety, no neskôr ich plnohodnotne prepájam. Existujú dve možnosti. Prvá možnosť je, že vznikne poézia a neskôr k nej dotvorím vizuál. Druhá možnosť je celkom opačná. Najprv vizuál, potom poézia. Vzhľadom na terajšiu uvoľnenejšiu a intuitívnejšiu polohu nedokážem kontrolovať čo vznikne ako prvé. Možnosti, ktoré mám, sú mi jasné. Výsledné dielo je konštatovaním nad tvorivým procesom. Ako to vlastne k sebe sedí? Jednoducho tak, že poézia, ktorú píšem, nech je aká je, je žánrovo zaraditeľná ako prúd vedomia či automatické písanie. Voľné písanie často na úrovni brainstormingu. Vzniká na rôznych miestach a inputom sú každodenné situácie, ktoré po prejdení mozgovým imaginatívnym processingom vyjdú von v abstrahovanej podobe. Ďalšou možnou definíciou, je alegorizovaná asociácia. Ak nalejem tieto ohraničenia do lievika, na druhom konci vyjde, že píšem rôzne ľudovo povedané bizarnosti. Občas sa objaví kultúrny presah, ktorý zo seba vyžaruje osobitý nadhľad či iróniu. Osobitý nadhľad v tomto prípade chápem ako ekvivalent pojmu osobná mytológia. Taktiež sa objavujú presahy do často diskutovaných spoločenských tém a ich pozitívna či negatívna kritika, sebairónia, nepravdivé a teda vykonštruované fakty, vyššie spomenuté mytológie alebo aj doslovné preklady. Všetko akoby vychádzalo z pôvodného kontextu a vstupovalo do iného. Je to vlastne aj jedna z mojich ideí, ktorej sa už nejaký čas držím. Spočíva v prideľovaní umeleckého statusu celkom obyčajným a zdanlivo neumeleckým veciam rôzneho druhu, charakteru, veľkosti, úžitku. Pripomína to dadu. Celé to malé univerzum evokuje smetný kôš, v ktorom sa mieša plytké a vysoké, zaobalené do mierne anarchistického pozlátka. Chutí to celkom dobre.
Doplnok... Sériu týchto diel môžem žánrovo zaradiť medzi postinternetové umenie práve ich lacnou vizualitou a prezentačnou flexibilitou, ktorá je plne realizovateľná na internete či jednoducho po stlačení tlačidla na televíznom ovládači v ktorejkoľvek galérii. Viem si predstaviť, že by moje dielo bolo schopné interagovať priamo s divákom, ale ešte nie som v tomto bode a zatiaľ sa tam ani nechystám. V závere mi napadlo, že by sa niekto mohol pýtať, či si zachovávam kritickú myseľ nad vlastným dielom. Áno, z veľkej časti zachovávam. Som si vedomý subjektívnosti a plne pripúšťam, že ideovo stojí táto tvorba na mojom vlastnom konštrukte. Podstatné je pre mňa nevytvárať z diela ideológiu. Nešíriť ho ako jednoznačnú pravdu. Pre mňa je množstvo vlastných vymyslených a preferovaných ideí veľké pieskovisko, či forma patafyzikálnej hry. Občas milej a neškodnej, občas mierne cynickej.
zatiaľ nedorobená postinternetová úvaha
Postinternetové umenie. Pre niekoho je to pojem, ktorý vyjadruje všetko vizuálne umenie, vznikajúce v dobe internetu bez ohľadu na to, či vzniklo vo virtuálnom alebo fyzickom priestore. Pre niekoho umenie, ktoré vzniká a zostáva prezentované na internete. Pre niekoho je postinternet len estetickou záležitosťou. Uvažujem, že vo všetkých definíciach je časť hlavnej myšlienky. Možno že by mohla dozrieť ešte viac napísaním manifestu zohľadňujúceho čo najviac interpretačných rovín. Píšu sa dnes ešte také manifesty? Jedno mi však utkvelo oveľa viac. Pri brázdení vyhľadávačom zisťujem, že pojem postinternet určite naznačuje nejakú štýlovosť. Inými slovami, svoj esteticko-výrazový jazyk má už jasnejšie zadefinovaný alebo ak chceme, tak aj preddefinovaný. Najčastejšie objavujem diela, ktoré boli vytvorené v počítači a teda digitálne. Často sa v týchto dielach odráža estetika ,,raného internetu´´. Glitchová forma, zámerná práca s chybovosťou dát, prvok irónie, apropiácia, anachronickosť. To všetko chutí postinternetu. V rámci tohto žánru existuje tiež množstvo zaujímavých podžánrov...
samotné diela ktorých sa to celé týka
povedz nám k ním niečo
Myslím, že dosť som napísal vyššie v časti ,,K samotnému vizuálnemu dielu (tvorivý proces, jeho začiatok a koniec)´´. A zvyšok, tak ja neviem čo k tomu ešte. Teraz také tvorím, ako výtvarník sa stále vyvíjam. Aktuálna tvorba vychádza z Ašrotmatizmu, o ktorom si môžete prečítať tu na blogu. Hore som spomenul aj tie také rôzne témy a pojmy s ktorými pracujem. Kto chce nech si vytvorí pavúka, dá sa to. Odpovedám aj na otázky. K týmto dvom videoartom mám spísané ich vlastné anotácie.
turntables (1:13 min., 2024)
Cesta skrz existenciálnu priepasť, individuálne fakty života súčasneho človeka. Ako ďaleko zachádza? Ako ďaleko užstihol zájsť? Kde vyjde slnko? Na juhu či na severe? Odpoveď je nedostačujúca, činy budúcnosti v dohľade. Práca naberá existenciálny charakter. Zvažuje otázku bytia, zahráva sa s ňou na úrovni každodenného prúdu myšlienok s pocitom, že na zlé veci sa myslieť nemá. To nie, nedá, nie, to v žiadnom prípade. Ironizuje no nezľahčuje. Vyberá si špecifický slovník. Predpony a pojmy používa v čo najdoslovnejšom význame. Snaží sa tak popísať situáciu a vytvoriť nový kontext. Človek o konci, koniec o ňom, o každom a o všetkom. Slnko prestáva zapadať na východe. Vychádza stále vyššie a vyššie. Hreje a smeje sa. Nič iné, než len ísť ďalej s myšlienkou, že všetko pominie mu nezostáva.
Aluzívny vokóder, ktorý posiela Thom Yorke z 97. vraví: Vieš, sme ako gramce, čo vyjdu z rytmu a potom sa zas vrátia na chvíľu. A to je dobré. Ako smerovky, čo výjdu z rytmu a potom sa zas vrátia na chvíľu, a to je dobré až do momentu, kým nie sú červené. Sú vôbec červené smerovky? Ak to považuješ za problém, maj na pamäti, že o desať rokov, s nástupom novej generácie, budú všetky strasti banálne. Začneš si vážiť život, keď upadneš do zabudnutia komunity, ku ktorej si raz patril. V závere gumený baldachýn s látkovým lemom. Nad ním letí lietadlo. Je ľahké byť si istý a ešte ľahšie mýliť sa. Však ale, i to je ľudské.
pravotočivá (0:50 min., 2024)
Táto animácia tvorí pár s predošlou animáciou ,,turntables´´. Neskôr z toho bude väčšia séria, pre ktorú zatiaľ nemám vymyslený názov. Obe videá sú pokračovateľom statického Ašrotmatizmu, o ktorom sa môžete dočítať všelikde na gúgli. Niečo som už vysvetlil v popise predošlého diela. Toto video nechce byť psychologizačným a nemá ani existenciálny charakter. Naopak má ekologický presah, čo som od seba vôbec nečakal, pretože som sa v umení doposiaľ nezaoberal touto témou. Som ale rád že to tak je. Vyšlo to celkom náhodou. Kreatívny proces je nevyspytateľný. Animácia nerozpráva o následkoch. Neponúka žiadne riešenie. Nepozerá sa do minulosti. Je tichou, menej nápadnou a zároveň expresívnou reakciou na veľkú, v súčasnosti často diskutovanú tému. Svoje miesto si drží na periférii a zrieka sa účasti v stredisku diskusie.
Tiež som vytváral takéto texty. Aj tie patria do môjho terajšieho tvorivého vesmíru. Texty som vytvoril (napísal a vizuálne štylizoval) koncom roka 2023. Pôvodný plán bol zakomponovať ich do animácie. Doposiaľ som ich v animácii nepoužil, pretože mi prídu pasívne agresívne. Zostali len ako džejpeg. Momentálne je ich asi 20 podobne vyzerajúcich s rôznymi osobno mytologickými, existenciálnymi či cynickými vyjadreniami. Trošku sa to viaže na lettrizmus alebo prácu s textom v súvislosti s konceptuálnym umením. Pri tvorbe týchto diel som si viackrát spomenul na neokonceptuálnu umelkyňu Jenny Holzer. Asi som sa aj inšpiroval.
