Jablko môže byť aj modré, toto bude podnadpis
Nie tak dávo, keď som bol ešte dieťa, malé decko, ktoré navštevovalo základnú, mal som občas zvláštne predstavy. Pamätám si na niektoré. Na tie predstavy mi nikto nič nepovedal, lebo som o nich nikomu nerozprával. Vôbec mi nepripadali zvláštne. Mama mi raz povedala, že som ako malé dieťa som skoro vôbec neplakal a ža som bol väčšinou sebestačný a možno trochu uzavretý. Neviem či to bola pravda. O svojom detstve často premýšľam. Hľadám kľúčové snímky týchto archívnych záznamov. Také snímky, ktoré by mi ukázali, prečo sa teraz cítim tak a tak, a tak a tak. A tak.
Nič neviem, ale aj tak zabúdam
Nepamätám si, žeby som bol na základke nejako výrazne neposlušné decko. Minimálne som sa tak necítil. Mal som niekoľko dobrých kamarátov, s ktorými sa stretávam doteraz. Vtedy ma občas zvykli vyšachovať z kruhu von (nie z hry, kamarátstvo asi nie je hra), no nikdy som sa necítil byť iný. Stále sa stretávame. V predškolskom veku, alebo aj v tom ranom základnoškolskom som mal o sebe iba malé pochybnosti, aj to len občasné. Ako deti sme to asi veľmi neriešili. Nechali sme také myšlienky rýchlo zapadnúť. Nemali sme mentálnu kapacitu na kritickejšie súdenie druhých, neoverthinkovali sme o tom, prečo je kečup červený. Dospeláci chceli, aby sme o sebe premýšali, ale nás to nebavilo. Nás bavilo robiť iba tie horšie veci, také, čo sa nikomu nepáčili. Napriek tomu sme mali kapacitu na nekritické hodnotenie druhých, no a väčšinou nás tým živili rodičia. Píšem to z vlastnej skúsenosti. Zažil som takú čiernobielu výchovu. Keď kráčam ulicami a počujem z úst niektorých detí slová ich rodičov, je mi zle. Dá sa to rýchlo rozpoznať. Netreba si to ani veľmi vysvetľovať, jednoducho je to v niektorých prípadoch veľmi jasné. Tým pádom mám sto chutí tomu decku povedať ,,hej ty, dobre hovoríš, tvoj tatko je debil a mamka nešťastná a asi aj emocionálne závislá´´. Tí, ktorých sa týka toto rodinné rozpoloženie, mali sme/ste v detstve inú možnosť? Asi ani veľmi nie. Možno niektorí to vedeli spracovať celkom dobre. Rodičia sú nám vždy tí najbližší. Možno že už v ranej puberte začínajú niektorí tušiť , že to, čo do nich tak 14 rokov tlačili asi nebolo najlepšie a chcú sa od toho hnoja čím skôr očistiť. Niektorým sa podarí dostať z hnojiska do tridsiatky, niektorým sa to podarí neskôr a niektorým sa to nepodarí nikdy. Dedičný kompost....O čom to vlastne píšem? Ako obvykle, o jednom, ale aj o druhom. Začnem tam, skončím tam, potom si uvedomím, že som mal ísť tam no idem tam. Stále sme v rovnakom regióne, neprekročili sme hranicu. Rád by som napísal o zaujímavých predstavách z môjho detstva. Áno, to je dnešná téma ku ktorej sa pomaly dostávam. V predošlých riadkoch som skryto naznačil, že tých predstáv bolo asi veľa, no nie všetky si pamätám. Sú dve podstatné, ktoré nikdy nezapadli, a na ktoré som nezabudol. Postapo pri autobusovej zastávke blízko futbalového štadióna a sofistikovaní nindžovia v čiernom, ktorých nikto nikdy nevidel.
Keď som bol malé decko, bol som tučný, nemal som rád telesnú, nemal som rád ani výtvarnú výchovu, moji rodičia prevádzkovali fitko a doteraz aj prevádzkujú. Cvičia, asi sú zdraví, teda aspoň po tej telesnej stránke. V hlave to majú poriešené. Oni to vedia, pretože sú z tých, ktorí hovoria, že všetko je to iba v hlave. Tak to teda majú v hlave. Nikdy som sa necítil ako nindža ale tá predstava tu bola. Ako som občas kráčal na vlakovú stanicu a v diaľke za stromami si predstavoval žltý žeriav, ktorý som obsesívne dookola nazýval režiav a porovnával si ho s pôvodným, správnym názvom, paralelne s tým som si predstavoval taký zvláštny, dovtedy neprekročený tieň, ktorý presne vedel, čo robí(m). Bolo to asi tak, že všade kam kráčam, so mnou kráča môj dvojník. Profesionál. Nikto ho nevidí, nikto ho necíti, nikto sa ho nikdy nedotkne. Dokonalo kopíruje pohyby môjho tela, každé jedno gesto. Je tiež neviditeľný pre ostatných ľudí, čo kráčajú okolo mňa. Dokáže bezchybne predvídať. Ešte skôr, ako si ho všimneš ty, si on všimne teba a prispôsobí svoj pohyb tak, aby si si ho nevšimol. To by som si ho ale medzitým mohol všimnúť ja. No to nie, v žiadnom prípade. V momente, keď sa skryje tebe, tak pár sekúnd späť asi tak medzi jeho prvou a druhou myšlienkou už premýšľal o tom, ako sa skryje mne, keď sa skryje tebe. A tak to chodí stále. Všestci máme takých dvojníkov. Navzájom komunikujú a perfektne predvídajú. Nikdy si žiadneho nevšimneš. Ďalšia predstava sa vynorila skoro na tom istom mieste s odchýlkou možno tridsať metrov. Je to náhoda, tieto miesta pre mňa nie sú ničím zvláštne. Bola to ľahká proto-disociatívna proto-post-apokaliptická proto-pred-stava. Bolo to tak, že všade kam kráčam, je niečo iné než to, čo fakt vidím. Toto nie je skutočné, práve som šliapol (*šliapol je divné slovo, ale použijem ho ešte niekoľkokrát) na oceľovú tyč, ktorá trčala zo zeme. Prepichol som si chodidlo, okolo to vyzerá/alo dystopicky, ja to pravdepodobne všetko vnímam cez nejaký zvláštny filter. V skutočnosti je nebo fialové. Od zeme sa dvíha oranžový opar, zemina je skôr tmavozelená. Viac reflektuje zmesi farieb okolia... Týmto a im podobným predstavám som nikdy úplne neveril. Bol to len štandardný daydreaming. Písal som, že som im prestal veriť po jedenástom roku života. Hej, mohol by som to takto zovšeobecniť, okej. Už ani na ježiška som neveril vtedy. Asi pred rokom som zažil spánkovú paralýzu, v ktorej som videl niečo podobné. Nebola to iba predstava, bol to sen. Videl som fialové nebo za strešným oknom. Zároveň som počul šramot vychádzajúci z kuchyne a vnímal som, že ku mne niekto kráča. On aj dokráčal, ale v tom momente som sa z toho pohol. Boli časy, kedy som mal tieto spánkové paralýzy aj trikrát za noc. Našťastie už nezažívam také veci.
A teraz čo?
Čo sa deje teraz? No stále mám nejaké predstavy (aj sny). Väčšinu dňa presnívam. Rád by som s tým niečo spravil. Ale čo? Sústrediť sa viac na prítomnosť. Rád sa hrabem v podstatnej minulosti. Hrabal som sa v nej oveľa viac keď som bol trošku maldší. Narobil som tým problémy sebe aj druhým. Potrápil som ich. Zvykol som byť nesmierne pripútaný k tomu, čo bolo. Teraz ma desí že som taký bol. Často mám strach zo svojho minulého ,,ja´´. Hrabal som sa v minulosti, ktorá bola nahnitá a nedalo sa s ňou už nič robiť. Teraz mám dvadsaťštyri a keď sa hrabem v minulosti, tak sa hrabem v takej, ktorá ešte nie je úplne plesnivá a je možné ju trošku ošetriť. Čo mi je? Som kompletný? Ako ma vníma okolie? Čo ak si myslia, že som blázon (áno, niekoľko takých ľudí by sa našlo, do čerta s nimi za to, že si to myslia, obyčajní hlupáci). Čo všetko tomu predchádzalo? Čo ak toto, čo ak tamto. Niekde som čítal, že dvadsiate roky života sú také, ťažké. Neviem. Sme vhodení do sveta. Skoro ako čerství prváci na fakulte umení. Nič sa im nepáči, lebo zistili, že už ich nemá kto vodiť za ručičky. To je jedno. Stále snívam. Stále mám polorozprávakové predstavy. Predstavím ešte nejaké podstatné na záver. To sú také, o ktorých som si istý, že ma výraznejšie formujú. Nie sú ani tak staré. Rád nechávam muchy chodiť po svojom tele pretože je to príjemné. To, kde všade tá mucha sedela neriešim.
Hypersonické muchy a mikroorganizmy
Raz som nahral album. Je to taká ambiento-naratívna sranda. Konštruovaný jazyk. Bol som výrazne ovplyvnený umelcom Petrom Valekom. Temné hudobné pozadie. Príbeh o muche, ktorá vyletela zo svojho mušieho hniezda. Pre takú malú muchu je polomer tridsiatich kilometrov celým svetom, a možno že aj vesmírom. Za tých niekoľko týždňov čo žije, stihne centrum aj perifériu Krompách. Možno sama doletí až do Spišskej alebo do Levoče. Možno sa jej podarí nastúpiť (naletieť) do niekoho auta, v ktorom sa zvezie do Košíc. Keď ju niekto nezabije, tak možno aj emigruje. Muchu uväzní zlý človek a jej kamaráti sa ju snažia nájsť a vyslobodiť. V skutočnosti sa príbeh stále odohráva v polomere tridsiatich kilometrov. Ďalša zaujímavá predstava o týchto a podobných zvieratkách prišla len nedávno. V Krompachoch som kráčal na železničnú stanicu, išiel som na vlak. Pri vlakovej stanici opravovali cestu, boli tam nejaké značky, ktoré upozorňovali vodičov automobilových a autobusových dopravných prostriedkov na to, že sa v tomto meste skutočne niečo deje. Opravovali asi pätnásť metrov štvorcových cesty. Bol tam taký piesok či štrk a ten vytváral také kopčeky. Pozrel som sa na to a usmialo ma. Povedal som si ,,haha, toto sú himaláje pre mikroorganizmy.´´ ... Zapísal som si ,,V Krompachoch pri železničnej stanici postavili nový svet. Sú to skôr hory. Tu vzniká nová usadlosť. A takto krásne to tu ohraničili. Pozor, aby si im na to nešliapol. Toto sú nekonečné hornaté pustatiny pre mikroorganizmy. Prvý a asi aj jediný organizovaný biologický experiment v krompašskom improvizovanom outdoorovom laboratóriu. Vzniklo náhodou? Bolo niekým financované? Postarali sa o to najgeniálnejšie mozgy tohto mesta? Predstav si ho. Ten krásny, dlhý, beznohý, plazivý, ale aj hviezdicový pichľavý, aj ten členitý mikroorganizmus, ako stojí na vrchole zrniečka piesku a pozerá sa do ďalekej budúcnosti. Keď som prechádzal okolo tohto laboratória, spomenul som si, že som ako dieťa mal niekoľko zaujímavých predstáv.
Snívajte s nadhľadom
Ja som začal viac snívať alebo aspoň si to lepšie uvedomovať keď som mal asi 14-15. Prišla prvá stredná, ktorú som nezvládal, no a tak som začal unikať do vymysleného sveta. Vykľul sa zo mňa výtvarník. Nikdy som neuvažoval o takej lukratívnej činnosti, ale dobre.
Prečo to robíme? Všetci snívame a predstavujeme si. Daydreaming je šťavnatá huba s hustým emocionálnym podhubím. Emócie sú dôležité, treba si ich poriešiť, treba si ich vykomunikovať so správnymi ľuďmi, alebo ich treba pretaviť. Najlepšia je kombinácia všetkého ako elixír spokojného života. Niekto sníva lebo uniká, niekto sníva lebo je rád, niekto sníva lebo je smutný, niekto dokonca musí snívať. Snívanie je aj soľ na tyčinke. Niektorí ju dávajú dole. Interpretačné roviny sú kade tade pohádzané a niektoré sú aj zákruty. V podstate je to fajn, dokiaľ to človeku nespôsobuje výrazné problémy v spoločnosti.
