- priviesť zdanlivo neumelecké do stavu umenia. Pôvodne mi to prišlo, a ešte stále trochu pripadá ako jedna z tých podstatných vlastností umelca. Predstav si, že dokážeš krásne pretaviť svoj záujem o niečo, čo priamo nesúvisí s umením. Že hľadáš tam, kde sa v rámci týchto vôd hľadať nezvykne. Že dokážeš efektívne prepájať úplné protiklady. Niekde tam vonku možno existuje umelec, ktorého fascinácia televíznou reality šou Farma priviedla k transcendentálnej ceste blikajúcim valcom ohnutého časopriestoru.
Hoci to publikujem neskôr, píšem to dnes. Je 16. 4. 2024. Cestou vlakom z Bratislavy späť na východ som sa v hlave vrátil k myšlienke toho zdanlivo neumeleckého. V tom momente som na ňu začal nazerať trochu skepticky. Prišli také otázky ... Bolo to dávno, čo som niečo také vyslovil, je to vôbec možné? Mal by som to ďalej používať? Nie je náhodou všetko okolo nás najprv ,,zdanlivo neumelecké´´ a až po zásahu človeka s umelecko-tvorivou ambíciou, a s jasným plánom v plienkach, vzniká niečo, čomu by sám autor či verejnosť rôzneho kultúrneho kalibru dokázali priradiť status umeleckého diela? …veď art je od slova artificial. Čiže umelý. Čiže nie z prírody. Nie tak geniálne prirodzený, ale vytvorený rukou človeka.
Nasleduje úvaha napísaná v nešpecifikovanom, ale kontrolovanom záchvate tvorivosti.
Čo znamená ,,zdanlivo neumelecké´´? Buď všetko alebo nič. Čo znamená priviesť zdanlivo neumelecké do stavu umenia? Momentálne sú dve možnosti. Prvá, že na začiatku nie je umením vôbec nič až do momentu, v ktorom sa človek rozhodne pretvoriť svet okolo. Druhá, že všetko okolo nás je už od počiatku umením a nie je potrebný žiaden ďalší, ľudský zásah. Táto druhá možnosť je naivnejšia. Prvá je možná. Čiže umenie postupne pretvárame od podstaty ľubovoľnej veci či duševného stavu. Kreujeme, staviame. Je dôležité podotknúť, že všetky prostriedky tu vždy boli, len v inej forme. Preto nevytvárame, ale pretvárame.
Myšlienka o privedení zdanlivo neumeleckého do stavu umenia môže lepšie fungovať v prípade, že sme rozhodnutí budovať na základe materiálneho sveta, že čiastočne vychádzame z hmoty. Naopak, v prípade duše, ducha či intelektu môže platiť, že to umenie je zhmotnením samého seba. Čiže ako autonómny akt. Akt umenia. Duševný akt umenia. To za predpokladu, že náš život, keď si odmyslíme všetku tú hmotu, je tvorivý akt.
My ale nežijeme vo vymyslenej bubline. Ležíme na hranici medzi duchom a hmotou. Nie sme schopní žiť ideálny život. Sme obklopení fyzickým svetom a od/do istej miery sme na ňom závislí. Tu prichádza idea. Myšlienka. Je abstraktná a univerzálna. Všetci máme ideu. Dokážeme abstrahovať. Výborný spôsob, ako sa priblížiť k ideálnemu svetu.
Hoci myšlienka nemá jasný záver, objavujú sa v nej záchytné body, ktorých sa v budúcnosti môžem chytiť, ak sa ju rozhodnem rozvinúť. Zostáva teda dočasne na úrovni momentálnej myšlienkovej pečate.
A teraz prečo..
Zdá sa, že myšlienka má hlavu v oblakoch a pätu špinavú od blata. Že je to výplod ďalšieho poloautomatického momentálneho prúdu vedomia. Tak prečo to píšem? Snažím sa hlavne samému sebe poradiť, ako lepšie premýšľať. Nie len o umení, ale o tvorivom akte v tom najširšom zmysle. Zisťujem, že niektoré myšlienky, ktoré pre mňa v minulosti platili (v tomto prípade o zdanlivo umeleckom), teraz platné nie sú. Niektorým nerozumiem a viem aj prečo. Všetky tie ohraničenia, tie výroky, sú konštatovaním nad konkrétnou skúsenosťou hlavne v mojom živote. Všetky výroky vychádzajú z doteraz nadobudnutých skúseností. Z vlastných skúseností. Skúsenosť je pre každého človeka niečo ako stavebný materiál. Treba to skúsiť, zakopnúť a ísť ďalej.
Časom naberám nové skúsenosti a zisťujem, že to, čo som si v minulosti myslel a za čím som si stál, to, čo bolo mojím vyznačeným chodníkom, má teraz medzery. Niekedy väčšie, niekedy menšie. Som si vedomý, že celý svoj život budem okrem vonkajšieho sveta ešte intenzívnejšie konfrontovaný so samým sebou. So svojím vnútrom. S jeho priaznivou, ale aj nepriaznivou stránkou. Ocitám sa tak v pomyselnej špirále myšlienok, z ktorých každá začína a končí v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste. Teda reflektuje konkrétnu skúsenosť. Najviac ma mrzia medzery na miestach, kde som ich už v tomto čase, v tomto veku nečakal... a predsa.
Zároveň rád odovzdám myšlienku ďalej. Hlavne tým, ktorí o ňu majú záujem. Nech si ju vezme kto chce, komu padne vhod. Pomyslenie na to, že som niekde celkom nenásilne zasadil semiačko, je celkom uspokojivé.
Jednoduchý a celkom rozumný záver.
Písanie je veľmi dobrým spôsobom, ako porozumieť samému sebe, a teda ako porozumieť druhým. Kto chce písať, nech píše, fajne mu bude a aj sa dačo nové dozvie.
Ďakujem Alexandre Múdrej za korektúru a konzultáciu témy.
