Mobilne zapisky - Dalsi blaznivy den

Po neskorej nocnej prechadzke do par minut vzdialenej restauracie rychleho obcerstvenia, kde som s tichym pochopenim personalu bezdrotovo internetoval este 15 minut po zaverecnej, som zalahol v ohavne drahom hoteli, ktory poskytuje snad najhorsi pomer cena/vykon v celom Parizi. Verim, ze som sa v nom ocitol prvy a zaroven posledny raz v zivote..

Pozitivom dna nepochybne je skutocnost, ze cestou na dalsie stretnutie sme sa s kolegom, ktory dorazil v pondelok vecer, dokazali vyhnut dopravnej spicke a s vynimkou tepla a nedychatelneho vzduchu v miestnosti prebehlo vsetko takmer podla planu. Na tomto mieste radsej pomlcim o tom, ze hoci som mal mobil znovu spojazdneny v priebehu pondelnajsieho poobedia, v roamingu som sa nemal moznost prihlasit do siete takmer az do obednajsej prestavky..

Utorok zacal byt skutocne zaujimavy pocas cesty na letisko. Vecerna spicka v metre so sebou logicky prinasa mnozstvo ludi cestujucich zo zamestnania domov, v plnych vlakoch sa dvom cestujucim s prirucnymi batozinami necestuje uplne pohodlne. Teplo a zly vzduch urobili svoje, hlava sa mi krutila a potil som sa snad z kazdeho poru koze. S bliziacou sa konecnou zastavkou vsak cestujucich vyrazne ubudlo a vsetko sa javilo byt v najlepsom poriadku.

Na prvej zastavke medzinarodneho letiska CDG sme vsak odrazu vo vagone ostali len traja - my dvaja s kolegom a obdalec sediaci starsi pan. Ked sa vlak asi 3 minuty vobec nehybal, zacali sme mat pochybnosti o tom, ci vobec bude pokracovat v jazde. Vykuknutie cez otvorene dvere poskytovalo vyhlad na vyludnene nastupiste - ani zivej duse kam oko dovidelo. Rozhodli sme sa teda vystupit na povrch a pokracovat v ceste autobusom premavajucim medzi terminalmi..

Priamu cestu k autobusu sme mali zatarasenu policajnou paskou, ktora ohranicovala vacsiu cast haly terminalu. Zamestnanec dopravneho podniku nam poradil obist usek ohraniceny paskou, o par krokov neskor nas vsak hrozivo sa tvariaci vojak so samopalom v ruke poslal von vychodom na opacnej strane budovy. Rozhodli sme sa budovu obist a tak sa dostat k autobusu. Medzitym vsak cas pokrocil a nam ostavalo snad 20 minut do uzavretia check-in pultov pre let do Viedne. To sa uz vsade len tak hemžili policajti a vojaci a na autobus smerom k ostatnym terminalom cakala asi stovka nervoznych ludi. Situacia vobec nevyzerala ruzovo, napokon sme sa rozhodli vojst do nedalekeho hotela a zavolat si taxik.

Neboli sme jedini - uz z dialky sme mohli sledovali mladu zenu snaziacu sa prelomit flegmaticky postoj recepcneho. Napokon prislubil zavolat taxik a kym drzal v ruke sluchadlo, upozornili sme ho na to, ze mame podobnu poziadavku. Medzitym k nam pristupil dalsi cakajuci; vraj si objednal taxik pred viac ako dvadsiatimi minutami a ten doteraz nedorazil. Vzhladom na to, ze cestoval k rovnakemu terminalu, dohodli sme sa, ze sa odvezieme spolocne. Vypytal som si cislo na letecku spolocnost, s ktorou sme mali letiet, operator mi vsak len sucho oznamil, ze jedina moznost ako odletiet spominanym letom, je dostavit sa na check-in najneskor 19:50, t.j. do 20 minut. Nervozna dievcina si medzitym odchytila taxik, ktory priviezol do hotela novych hosti a do par sekund bola prec.

Flegmaticky vyraz recepcneho sa stratil spolu s nou - trval na tom, aby sme na taxik necakali vonku, ale pri recepcii. Napokon som vonku zbadal taxik, o ktorom sme predpokladali, ze prisiel po nasho noveho znameho, rozbehli sme sa teda aj s batozinou k vychodu. Recepcny bleskovo vybehol za nami a zvysenym hlasom sa dozadoval nasho navratu k recepcii alebo platbe za taxik. Uzemnilo ho az potvrdenie, ze skutocne islo o taxik, na ktory sme cakali, o minutu neskor sme uz cestovali spravnym smerom..

Ukazalo sa, ze nas spolocnik nie je Holandan, ako sa zdalo podla specifickeho prizvuku, ale Skot, instruktor surfovania z Banffu. Svoj pokojny vyraz vysvetlil tym, ze jeho lietadlo leti neskor a okolo desiatej vecer uz bude surfovat na vlnach Severneho mora. Po kratkom opise svojich doterajsich ciest po Skotsku som velmi rad prijal jeho vizitku a konstatovanie, ze jeden z najkrajsich kutov krajiny som vynechal. Velmi rad to v blizkej buducnosti napravim..

Co dodat? Snad to, ze check-in aj lietadlo sme stihli s rezervou asi 10 minut, let prebehol pokojne a premavka na hranicnom priechode bola minimalna. Happy end? Asi ano :) O stastnom konci po navrate domov vsak s (udajne povestnym) usmevom taktne pomlcim.. ;)