O Jahelkovi a zametaní chrapčajúceho ihličia

Už niekoľko týždňov sa mi darilo odkladať odstránenie vianočného stromčeka z obývačky, dnes poobede sa tomu už skutočne nedalo vyhnúť. Bola to statná, rozložitá jedlička, vetvičky po šiestich týždňoch na prvý pohľad zvädnuté a suché, ihličie však neopadávalo. No, neopadávalo, aspoň nie viditeľne a aspoň nie dovtedy, kým som sa stromček nesnažil preniesť cez predsieň na schodisko. Pochopiteľne, v decembri bol pri osadzovaní do stojana zviazaný v sieťke a ja som si tak dnes až príliš neskoro uvedomil, že pokus dostať ho cez vchodové dvere si vyžiada zvýšené fyzické úsilie a vyústi do prvej väčšej kôpky opadaného ihličia. Nemýlil som sa :)

Keď bývate na najvyššom poschodí sedemposchodového domu v širšom centre mesta a okná z obývačky poskytujú cez terasu výhľad na hlavnú ulicu, možnosť vyhodiť stromček z okna na trávnik a odtiaľ ho preniesť pár krokov k smetiakom, akosi odpadá. Samozrejme, je tu výťah, keď sa však so stromčekom nezmestíte cez dvere bytu, výťah je ďalšou možnosťou transportu, ktorú môžete škrtnúť. Jediným spôsobom, ako bolo takto objemný objekt možné dostať na úroveň prízemia, bolo zniesť ho po schodoch. Našťastie, v týchto starých domoch sú schodiská relatívne široké, vážnejšie problémy (snáď s výnimkou trošky popadaného ihličia) som teda nepredpokladal.

Po prvých krokoch však bolo zrejmé, že to bude komplikovanejšie než sa pôvodne zdalo - ihličie už totiž padalo vo veľkom a spokojne mi chrapčalo pod podrážkami. Na medziposchodí som dospel k zisteniu, že tam susedy-dôchodkyne nechávajú prezimovať svoje balkónové rastliny a rastlinky, ktorými sa im podarilo vytvoriť dokonalú prekážkovú dráhu. Raz som zachytil už-už padajúci črepník doslova na poslednú chvíľu, inak boli moje vyhýbacie manévre až prekvapivo úspešné. Doslova brutálnu silu však napokon bolo treba vyvinúť pri prechode cez dvere vedúce k smetiakom - s odstupom času uznávam, že ak by som odomkol a otvoril aj druhé krídlo dverí, zrejme by to bolo jednoduchšie. Mea culpa ;)

V tej chvíli som už však myslel na fázu upratovania, ihličie bolo potrebné pozametať zo schodov. Zhora som postupoval pomocou metly a lopatky, vrece na smetie vždy v pohotovosti. Dúfal som, že veci budú na poriadku skôr, než sa niekto nad ihličím na schodisku bude príliš zamýšľať. Trvalo len necelých päť minút, kým sa za mnou otvorili dvere a z nich vykukla zvedavá suseda. Chvíľu ma bez slova sledovala, ten moment si doslova vychutnávala, napokon však neodolala a spýtala sa, či som tade niečo prenášal keď upratujem. Moja odpoveď ju zjavne pobavila; veta "To ste ten stromček mali až doteraz?!" znela ako posmešné zachechtanie. Počkala kým sa pohnem ďalej a vykročila po schodoch poliať svoje rastliny a rastlinky.. Mám pocit, že objavila aj niekoľko skrytých ihličiek - neviem to síce dokázať, no na ramene predtým dôkladne oprášeného svetra sa ich pár odrazu ocitlo..

Slová Iva Jahelku sa mi v mysli vynorili úplne nečakane, hoci kontext predmetnej skladby nemal - ako "pamätníci" určite vedia - so zametaním nič spoločné. Tie moje schody dokonca neboli ani mramorové; boli z materiálu, ktorý na prvý pohľad pripomínal žulu. Tak ako v mnohých svojich piesňach spievajúci advokát Jahelka pridáva poučenie, s niečim podobným sa podelím aj ja:

Pred zaobstaraním živého vianočného stromčeka si zhodnoťte všetky pre a proti. Navyše, pokiaľ bývate na vyššom poschodí a nemáte možnosť ho jednoducho vyhodiť z okna, premyslite si včas "únikovú cestu" k smetiakom :)


P.S.: Susede, ktorá mesačne inkasuje určité prostriedky z fondu opráv za upratovanie spoločných priestorov a susedovi, ktorý už zhruba tri týždne prerába byt a drobným prachom bezstarostne znečisťuje schodisko aj výťah odkazujem, že prejavy vďaky za ušetrenú námahu prijímam osobne, prípadne v poštovej schránke s iniciálkami J.B. :)