Totiž, keď som ako zmätený mladý človek márne sa pokúšajúci nájsť zmysel svojho bytia prerušila štúdium a zároveň chcela proaktívne vyplniť čas. V nádeji, že medzinárodná partia rovnako stratených indivíduí a upriamenie pozornosti na niečo ako na seba prinesie efekt totožný prelúskaniu sa komplet sekciou motivačnej literatúry.
O Poľsku som spočiatku ako o cieľovej destinácii neuvažovala. Pokladala som ho za o čosi väčšiu, konzervatívnejšiu a monotónnejšiu verziu Slovenska. Nech mi to občania odpustia. Tento rok sa však vyznačuje zvýšenou mierou akumulácie nečakaných a nadmieru nevítaných okolností. Pandemická situácia vo svete výrazne prispela k môjmu rozhodnutiu vycestovať do blízkej krajiny s jazykom, ktorému možno za pomoci gestikulácie a istej dávky trpezlivosti ľahko porozumieť.
Svoje znalosti o Poľsku by som označila za prinajmenšom poľutovania hodné. Isto s tým súvisí aj nulový zmysel pre orientáciu, za ktorý viním neschopné gény, no s geografiou sme nikdy neboli na rovnakej vlne. Traduje sa, že práve geografia je najschodnejšiou cestou maturitným ročníkom. Zapamätať si názvy krajín, ktorými preteká Dunaj, pokladám však za rovnako pravdepodobné ako opravu práčky bez cudzej pomoci. Teoreticky to možné je, v praxi úspešnosť limitne klesá k nule. A pritom som dodnes schopná o polnoci recitovať vybrané slová po R. Ryba, ryža, rytier, ryha,...
Konzervatívnosť Poľska pre mňa nebola výraznou prekážkou. Napokon, po opakovaných a viac či menej nezmyselných návrhoch z pera istých poslancov a poslankýň, som bola odolná voči absurdnostiam spráchniveného pohľadu na svet. Vnímala som ako nadmieru prospešné na chvíľu vykuknúť zo svojej liberálnej bubliny do drsnej reality okolitého kraja.
Jeseň, čas hmly, dažďa a pre mňa najkrajšie obdobie roku, som strávila v malom meste v samotnom srdci Poľska pod záštitou mimovládnej organizácie. Chatrne zvládnutý krízový manažment som prehliadala s prižmúrenými očami. Druhá vlna pandémie bola v plnom prúde, situácia je však nová a nikto z nás s ňou nebol predom konfrontovaný. Moment. Zdá sa mi to, či sa na jar Európou prevalila jedna vlna? Takže vlastne sme tak trochu v pozore byť mohli, nie? Počas tých najkrajších jesenných dní, keď moje srdce plesalo nad šmykľavými chodníkmi plnými hnijúcich listov, sa Poľsko zhodlo na jednotnej stratégii. Ignorovať nový vírus alebo hnusobu, ako sa u nás ľudovo nazýva, pokiaľ to bude možné. K pandémii sa poľská vláda postavila ako k otázke domáceho násilia. Všetci vieme, že existuje, no v slušnej spoločnosti sa o ňom predsa nerozpráva. Konfrontácia s realitou je drastická a tak sa počas niekoľkých upršaných mesiacov v Poľsku testuje v minimálnom množstve. To, že som bola v kontakte s pozitívnou osobou či fakt, že od seba nerozlíšim vôňu parfému a skazeného mlieka, sa nepokladá za dostatočný dôvod na vykonanie testu. Na druhej strane, keď je človek na tom zdravotne ako perspektívna politická kariéra istého Kapitána, na test sa neodporúča ísť. Nedozviete sa nič nové a ešte niekoho nakazíte. Taká tohtoročná verzia Hlavy XXII. Akurát sa človek nesmeje.
Ako týždne plynuli a chorí pribúdali, opatrenia v Poľsku sa nesmelo začali sprísňovať. Napriek tomu ľudia húfne vychádzali do ulíc. Témou bolo, ako je známe, sprísnenie interrupcií. V neveľkom meste boli aj protesty poskromné. Opakujúce sa večer čo večer, bez výraznej organizácie či vedenia. Prevažne študenti tiahnúci z jedného konca mestečka na druhý, prekonávajúc sa vynaliezavosťou grafických zobrazení vládnej strany na bilbordoch. Napriek počiatočnému chaosu je v nich čosi lákavé, dokonale odzbrojujúce vo svojej jednoduchosti a úprimnom hneve. Postarší okoloidúci pokladajú nákupy na chodník a tlieskajú na súhlas. Nezáleží na tom, či máte pätnásť a či sedemdesiatpäť, rozum sa ľuďom zastavuje nad týmto nonsensom naprieč vekovým spektrom. Ako som kráčala v skupinke stredoškolákov so sloganmi vyzývajúcimi kompetentných k sebareflexii, bola som vďačná za status občana Slovenskej republiky.
Aspoň nateraz.
