Strach z krvi.
Majú ho mnohí – deti, tínedžeri, ale aj dospelí.
Prečo sa niektorí ľudia boja krvi? Prečo môže vyvolať až paniku?
Podelím sa s vami o náš príbeh.
Minulý rok, keď mala moja dcéra štyri roky, boli sme v recyklačnom centre, kde som sa porezala o rozbitý pohár.
Vyberala som z tašky sklenené poháre, hádzala ich do kontajnera, a pritom, ako som sa načiahla po jeden, som si nevšimla, že v taške bolo rozbité sklo, do ktorého som v rýchlosti vletela rukou. Z prsta mi celkom slušne tiekla krv, a tak som si išla k prevádzkovateľovi centra do jeho unimobunky vypýtať leukoplast.
Medzitým dcéra čakala v aute – vonku pršalo a nechcela som, aby zmokla. Povedala som jej, že mi tečie krv, idem si po náplasť a že o chvíľu sa vrátim. Hľadanie náplasti trvalo dlhšie, než som predpokladala – nevedeli nájsť lekárničku, zamestnanci sa medzi sebou radili, kde vlastne je, až mi nakoniec poskytli prvú pomoc. Umýla som si ruku v ich umývadle a zalepila som si ju. Rýchlo som utekala späť k autu.
Pre dcéru bolo však tých pár minút čakania zjavne veľmi dlhých a veľmi plakala. Bolo to až hysterické plakanie, akoby neprimerané tomu, že musela pár minút na mňa čakať. Utešovala som ju, a napokon vysvitlo, že ona preto tak strašne plače, lebo si myslela, že zomriem, lebo idem „vykrvácať“.
Niekde vo svojej predstave mala, že krv = zomrieť.
Porozprávali sme sa o tom, ako to funguje – že pri obyčajnom porezaní smrť nehrozí, že krv má v sebe malé doštičky, ktoré sa na seba ukladajú a krvácanie dokážu zastaviť. Postupne sa upokojila, keď zistila, že mi nič vážne nehrozí.
O pár mesiacov jej tiekla krv z nosa a mala z toho opäť stres.
Tak sme si pripomenuli, že ani vtedy jej nič nehrozí, že sa to občas stáva a že telíčko si s tým vie poradiť – krvácanie sa samo zastaví.
Včera som sa náhodou porezala pri krájaní zeleniny.
Len trošku, nič dramatické. Poprosila som manžela, aby dokončil krájanie, a išla som do lekarnicky hľadať náplasť. V tom sa ako princ na bielom koni objavila moja päťročná dcéra a víťazoslávne mi niesla čistú servítku a už pripravenú, odlepenú náplasť s peknými ilustráciami. Išla si ju zobrať zo svojej izby, kde si tieto poklady farebných náplastí uložila (v lekárničke máme aj ďalšie, ale tieto najkrajšie chcela mať vo svojej izbe).
Žiadna panika, žiaden plač – len mi láskavo utrela krv z prsta a podávala náplast. Bolo to od nej veľmi milé.
Večer, keď zaspávala, sme sa pomodlili a poďakovala som za dnešný deň aj za to, aká je skvelá, že mi takto pomohla. A ona – na to múdro zahlásila, že ona už vie, že keď sa maminka poreže, tak nezdochne.
Zasmiala som sa, vysvetlila som jej, že na ľudí sa hovorí, že nezomrú. Objali sme sa a išli spať.
Cítila som vďačnosť, ako sme sa posunuli od minulého roku, keď sa krvi strašne bála, až po dnešný zážitok, na ktorom sme sa nakoniec ešte aj zasmiali.
Rôzne zážitky s mojou dcérou a prekonané strachy ma inšpirujú ako námety na detské rozprávky, pri ktorých sa deti učia reziliencii – teda tomu, ako si budovať vnútorné zdroje a zvládať rôzne záťažové situácie.
Práve náš zážitok z minulého roka ma podnietil k tomu, aby sme sa s deťmi viac rozprávali aj o krvi. Pretože keď niečomu nerozumejú, často si to predstavia ako niečo oveľa horšie, než aká je skutočnosť.
Téme strachu z krvi sa venuje aj jedna z kapitol novej knižky Olívia a tajomstvo odvahy – 19 nástrojov riešenia strachu. V príbehu si malé dievčatko rozbije kolienko a plače – ani nie tak od bolesti, ako zo strachu, že kvôli tomu zomrie. Rodičia jej však láskavo vysvetlia, ako funguje ľudské telo a že jej nič vážne nehrozí.
Nejde však len o obyčajnú rozprávkovú knižku – má aj terapeutický presah a pomáha deťom pri prekonávaní rôznych obáv. Testovacím čitateľom sa osvedčila napríklad pri strachu z operácie, zubárskeho zákroku či injekcie.
Cieľom knihy je, aby rodič vedel svojmu dieťaťu poskytnúť prvú mentálnu pomoc v rôznych náročných situáciách – a aby na to mal aj konkrétne, praktické nástroje. Práve tieto nástroje s čitateľmi rada zdieľam. :-)
