Dcéra chodí už 2 roky na plavecký kurz do klubu, ktorý sa v našom meste považuje za profesionálny. Na kurz sa čaká v poradovníku, kým dieťa vôbec prijmú. Majú prepracovaný systém – od najmenších detí, ktoré sa ešte len čľapkajú v malom bazéne a zoznamujú sa s vodou, až po profesionálny tím stredoškolákov, ktorí plávajú súťažne.
Dcéra zatiaľ absolvovala prvé tri stupne a vo všeobecnosti ju plávanie baví. No koncom minulého školského roka sa stalo niečo, s čím sme vôbec nepočítali.
Bola to posledná hodina kurzu pred prázdninami a ich bežná učiteľka z nejakého dôvodu nebola k dispozícii. Zastupovala ju neznáma osoba. V skupine boli deti vo veku približne 4 až 6 rokov, moja dcéra mala vtedy necelých 5. Zastupujúca učiteľka však zjavne neodhadla, čo táto skupina bežne robí, v ktorom bazéne cvičí a aké sú ich schopnosti.
Nechápem, kde sa v nej vzala tá opovážlivosť použiť metódu „hodíme ich do vody a nejako sa naučia plávať“ – a to doslova. Postrkala malé deti jedno po druhom do hlbokého bazéna. Deti, ktoré ešte nevedeli plávať ani sa samy udržať nad vodou. Všetky plakali.
Dcéra prišla z kurzu úplne zrútená. Opisovala mi tú bezmocnosť – ako jej telíčko klesalo hlbšie a hlbšie, ako sa snažila hýbať, ale nedočiahla na dno ani na kraj bazéna. Ako veľmi sa chcela nadýchnuť, no do úst sa jej dostala voda. Ako klesala ku dnu a bála sa, že zomrie. Nakoniec ju niekto vytiahol. Zdalo sa jej, že to trvalo večnosť. Keď ju konečne dostali nad hladinu, vykašliavala vodu, lapala po dychu a potom srdcervúco plakala. O plávaní už nechcela ani počuť.
Podobný zážitok opísala svojej mame aj jej kamarátka z tej istej skupiny. Obe dievčatá o tom desivom zážitku hovoria dodnes, hoci odvtedy už prešiel rok. Dcérina kamarátka sa odvtedy bojí chodiť na plávanie – povedala mi jej mama.
Našťastie nasledovali letné prázdniny, počas ktorých des trochu vyprchal. V septembri sa síce dcéra bála nastúpiť späť, no veľa sme sa o tom rozprávali – že budú opäť vo svojom známom, plytkom bazéne, kde dočiahne na dno, a že budú mať svoju obvyklú učiteľku. Nakoniec to nejako zvládla a na kurz znovu nastúpila.
V pravidelných intervaloch majú deti testy, podľa ktorých môžu postúpiť do ďalšej skupiny. Dcéra sa však veľmi bála, že bude musieť ísť do skupiny, kde sa už trénuje v hlbokom bazéne. Dokonca si vymýšľala, že nebude plávať dobre, len aby nepostúpila.
Na jar však testy zvládla. Snažili sme sa jej tú správu podať s radosťou, s pochvalou. No keď sa to dozvedela, úplne sa rozplakala a roztriasla od strachu – že sa tam určite utopí. Má len 110 cm, zatiaľ čo bazén má hĺbku 130 cm.
Jej trauma vtedy nabrala na sile. Bežné povzbudzovanie už nestačilo. Plakala zakaždým, keď si na to spomenula, a chcela s kurzom skončiť. Toto už nebol obyčajný strach z niečoho neznámeho, ale silný, reálne zažitý pocit bezmocnosti a ohrozenia.
Intenzívne sme na tom pracovali – učili sme sa vytvárať si „vnútorné stupne bezpečia“, pripravili plán, ako bude hýbať nožičkami a rúčkami, ako si pripomenúť, že sa už trochu dokáže vo vode pohnúť. Cvičili sme si aj „virtuálne“, ako si pod vodou otvorí oči, pozrie sa, kde je kraj bazéna, a prichytí sa, keď bude potrebovať.
Zapojili sme všetky možné mentálne techniky, ktoré opisujem aj v knižke Olívia a tajomstvo odvahy – od predstavy vnútornej sily, bublinky odvahy, až po motiváciu, čo všetko pozitívne získa, a uistenie, že budem na ňu hrdá, keď to zvládne. Ešte večer pred prvým tréningom v novom bazéne plakala – a opakovane sme si pripomínali rôzne podporné zdroje, kým sa neukľudnila.
Nakoniec to zvládla a, samozrejme, som ju náležite ocenila. Ďalšie dva týždne chodila na plávanie ešte stále s rešpektom, ale každým tréningom sme si pripomínali stabilizačné metódy. Postupne mi rozprávala, čo sa jej podarilo. Napríklad: keď jej telo začalo vo vode klesať, napadlo jej, že sa môže utopiť – ale rýchlo si spomenula, že môže otvoriť oči, kmitnúť rukami a nohami – a podarilo sa jej dostať ku kraju, kde sa cítila bezpečne. Bola na seba hrdá, že to zvládla.
A ja som bola na ňu nesmierne hrdá, pretože tu už nešlo len o vývinový strach z niečoho nového, ale o prekonanie traumy, pri ktorej sa cítila bezmocná a v životnom ohrození.
Kapitola o zvládaní strachu z vody je jednou z deviatich tém, ktoré nájdete v knižke Olívia a tajomstvo odvahy. Je to zábavná dobrodružná knižka pre deti vo veku 3 až 9 rokov. Deti si pýtajú jeden príbeh za druhým, pretože chcú vedieť, ako Olívia zvládne ďalšiu náročnú výzvu – od strachu z vody až po rozbité kolienko. Príbehy sú vzrušujúce aj vtipné – deti sa často smejú, čoho všetkého sa tá malá Olívia bojí. Zároveň si však ani nevšimnú, že si počas čítania osvojujú nové stratégie zvládania strachu.
Deti si rozprávky opakovane pýtajú, rady o nich rozprávajú, hodnotia, či to Olívia podľa nich urobila správne. Vzniká tak nielen príjemne strávený čas s rodičom, ale aj nečakaný bonus – viac odvahy.
Zo spätnej väzby od testujúcich čitateľov som sa dozvedela, že príbeh pomohol niektorým deťom prekonať strach z hlbokého bazéna a iným napríklad strach z umývania vlasov.
