V diskusiách o rodičovstve sa často stretávame s jedným zarážajúcim fenoménom:
Niektoré ženy – zvyčajne samy vychované „tvrdým odchovom“ – reagujú na tému vzťahovej výchovy, rešpektujúcej komunikácie a zohľadňovania detských emócií s prekvapivou dávkou hnevu, agresivity a pohoršenia.
Nestačí im len napísať, že „u nás sa to robilo inak“.
Majú potrebu zosmiešniť a ponížiť – nielen rodičov, ktorí volia inú cestu, ale často aj samotné deti, ktoré sú vedené s rešpektom a porozumením.
Zároveň sú si stopercentne isté, že ich vlastné detstvo im nijako neublížilo. Tvrdia, že „z nich vyrástli úplne normálni ľudia“ – hoci ich reakcie, potreba výsmechu, pohŕdania a emočného odstupu voči citlivosti iných ukazujú, že zranenia možno predsa len existujú – len sa im ešte nikto nevenoval.
Aby bolo jasné – v diskusii sa nebránim inému názoru, napokon existujú stovky spôsobov, ako vychovávať dieťa. Problém nie je v názore, ale v spôsobe jeho vyjadrenia. Komentáre tohto typu sa prezradia vulgarizmami, zosmiešňovaním a priamymi útokmi na ľudí, ktorí chcú deťom porozumieť.
Niektoré ženy potrebujú byť agresívne, aby vzbudili dojem, že ony sa vyznajú lepšie a majú pravdu. Ako zvieratá pred súbojom – nafúknu perie, vydávajú hlasné zvuky, len aby pôsobili silnejšie.
Podľa mňa to robia preto, lebo vo vnútri sa cítia slabé a plné zranení, ktoré si nedokážu priznať – lebo by sa tým stali zraniteľnejšími. Alebo by to mohlo spochybniť výchovu ich rodičov – či ich vlastnú. A pripustiť si, že by niečo mohlo byť aj inak, je pre nich neprijateľné. Tak treba hneď zaútočiť.
Z pozície terapeuta riešim s klientmi stále dokola zranenia z detstva, ktoré vznikli pre nedostatok citu, záujmu, komunikácie, kvôli odmietaniu, zosmiešňovaniu, hrubosti – fyzickej aj slovnej.
Spomínajú na nespravodlivé tresty, keď sa rodič ani len nesnažil zistiť, aký bol úmysel dieťaťa alebo čo sa skutočne stalo. Spomínajú aj na chvíle, keď boli samy, báli sa a nikto im nepomohol. Alebo keď mali zdravotný problém a rodičia im neverili – nútili ich s prasknutou kosťou na nohe pokračovať v túre. Takéto necitlivé situácie sú bežné.
Dnes majú títo ľudia problém so vzťahmi, nevedia sa presadiť, zastávať sa seba, neznášajú sa – psychicky aj fyzicky, majú problém nastavovať zdravé hranice, neveria, že si zaslúžia niečo dobré. Veria, že sú zlí. A to im výrazne sťažuje život.
Aby bolo jasné – ku mne nechodia ľudia s tým, že ich zničilo priveľmi láskavé detstvo.
Nikto sa nesťažuje, že sa s nimi rodičia veľa rozprávali, povzbudzovali ich, aby prekonávali prekážky, učili ich mentálnej odolnosti, zdravému sebavedomiu, verili im, že to dokážu, a stáli pri nich. Nikto neprišiel s tým, že mu ublížilo, keď ho rodič naučil, že chyby existujú, ale nie sú koncom sveta – len príležitosťou rásť.
Z láskyplného vzťahu s rodičom psychiatrické diagnózy nevznikajú!!!
Aj keď by niektoré ženy rady tvrdili opak.
Práve preto, že sa zranenia z detstva tak často opakujú, píšem knihy pre deti a rodičov – ako týmto situáciám predchádzať.
Kombinujem v nich rozprávku pre deti, v ktorej sa učia nové koncepty, či ako si vytvoriť mentálne zdroje na zvládanie náročných situácií, a časť pre rodičov, kde sú vysvetlené psychologické koncepty a metódy.
Rodičia tak nemusia čítať 300-stranové odborné texty – popri spoločnom čítaní s deťmi si zároveň budujú porozumenie, sebadôveru a nástroje pre každodenné situácie.
Okrem kníh píšem aj články a príspevky na sociálne siete.
Ale úprimne, niekedy mi už rozum zastáva nad tým, ako každú snahu priniesť informácie o fungovaní detskej psychiky má niekto potrebu vulgárne negovať.
Napríklad – pri príspevku o knižke Olívia v bublinke odvahy, ktorá pomáha deťom pri nástupe do škôlky, som na jednej strane dostala správu od mamičky, že kniha pomohla jej dcére prekonať 7-mesačný selektívny mutizmus (teda po siedmich mesiacoch, keď bola zablokovaná úzkosťou a v škôlke neprehovorila ani slovo, sa jej po trénovaní techník z knihy podarilo začať rozprávať), a na druhej strane napríklad tento komentár s nevyberaným slovníkom.
S danou pani sa v detstve nikto nemaznal, a dnes verí, že život s ňou – aj s ostatnými – len kruto zaobchádza. Preto je presvedčená, že treba v tomto duchu pokračovať a vychovávať 'silné osobnosti' tým, že sa potláčajú city.
Alebo napríklad pri príspevku o komunikačnej metóde, vďaka ktorej sa dá zastaviť detský amok a konštruktívne sa s dieťaťom dohodnúť, že je čas odísť z hojdačky, som na jednej strane dostala poďakovania od mamičiek, ktoré to vyskúšali – a na druhý deň ich škôlkari konečne odišli z ihriska bez dvadsaťminútového revu. Na druhej strane sa objavili aj vulgárne komentáre ako napriklad tento od pani, ktorá sa cítila znevažovaná vo svojom spôsobe výchovy – hoci článok jej prístup vôbec nekritizoval.
Pani píše, že má už odrastené deti, z ktorých sa vďaka jej výchove stali zodpovední a cieľavedomí ľudia. To, že je dnes niekto zodpovedný a cieľavedomý, ešte nič nehovorí o tom, či boli v jeho detstve naplnené emocionálne potreby.
Ani o tom, či – napriek tejto zodpovednosti – nemá problémy vo vzťahoch, či nemá pocit, že tvrdo pracuje, ale uznania sa mu nedostáva, alebo že jeho snaha a starostlivosť nie sú videné.
Práve títo „zodpovední“ ľudia tvoria jadro mojich klientov. Často sú frustrovaní práve z toho, že veľa dávajú druhým, ale málo dostávajú späť. Cítia, že to nie je férové – a že sú z toho už vyčerpaní.
Ešte je pred nami veľa práce, kým sa spoločnosť vymaní z týchto hrubých a zraňujúcich vzorcov. Aj preto to nevzdávam. Aj preto píšem ďalej – pre rodičov, ktorí chcú porozumieť, a pre deti, ktoré si to zaslúžia.
Viac o knižkách nájdete tu: https://www.codokazemama.sk/crowdfunding/olivia-tajomstvo-odvahy-19-nastrojov-riesenia-strachu-olivia-2
