Aktuálnou témou je znižovanie premlčacích lehôt pre páchateľov sexuálneho násilia, no na druhej strane sa málo hovorí o opatreniach na predchádzanie tomuto násiliu a podpore obetí.
Rozhodla som sa preto podeliť sa s praktickým zoznamom mentálnych zdrojov, ktoré by mohli pomôcť deťom vystaveným zneužívaniu, aby mohli efektívnejšie reagovať. Podobný zoznam zostavujem aj pre matky, ktoré by mali byť pre deti najdôveryhodnejšou oporou. Avšak nie vždy zvládajú túto rolu, najmä kvôli nedostatku vnútorných zdrojov.
Odporúčania vychádzajú z mojej terapeutickej praxe (regresná terapia), ako aj z pozície medzinárodne uznávanej autorky psychologických a terapeutických kníh pre deti a rodičov.
Moji (dospelí) klienti sa obracajú na mňa ohľadom otázok nedostatku sebavedomia, problémov v partnerských vzťahoch, sebasabotáže a podobne. Zameriavam sa na odhalenie koreňov problémov, pričom sa v rámci regresnej analýzy často vraciame až do detstva. Následne spoločne pracujeme na transformácii traúm, vrátane tých spôsobených rôznymi formami sexuálneho zneužívania.
Prečo je príliš ľahké deti zneužívať:
K zneužívaniu môže dôjsť už aj vo veku dieťaťa, keď sa rodičom zdá, že je ešte príliš skoro na diskusiu o intímnych témach a sexualite, takže dieťa nevie informovane rozhodnúť, či je to, čo sa deje, v poriadku alebo nie. Zároveň je mnohým rodičom trápne hovoriť o sexe. Obzvlášť v minulých generáciách sa o tom vôbec nehovorilo. Prenechávajú túto tému na školy, respektíve sa bránia aj tomu, aby sa v škole o tom hovorilo. Niekedy, keď už sa aj dozvedia, že sa niečo deje, celá téma je pre nich natoľko zahanbujúca, že sú paralyzovaní pri jej riešení.
Často sa stáva, že matky, ktoré by mali byť hlavnou opornou osobou pre svoje dcéry, nie sú informované o tom, že zneužívatelia nie sú len nejakí psychopati a cudzí mentálne chorí ľudia, alebo prípadne charizmatickí učitelia a vedúci skautských oddielov, z ktorých niektorí využívajú svoju pozíciu na manipuláciu.
Sú to často práve rodinní príslušníci, otcovia, strýkovia, bratranci, dedovia, švagrovia a rodinní priatelia, ktorí na prvý pohľad pôsobia úplne normálne.
Je ťažké uvažovať o nich ako o potenciálnych páchateľoch, ale na druhej strane úloha matky je predovšetkým chrániť svoje deti. Muži, ktorí majú zvýšené riziko náchylnosti k týmto činom, sú často tí, ktorí sú neúspešní vo vzťahoch, nedarí sa im v práci, alebo napríklad tí, ktorí sú dlhodobo chorí a pod. Stručne povedané, ľudia, ktorí sú frustrovaní pocitom bezmocnosti, neúspechu, neférovosti a podobne. Nevravím, že sa to týka všetkých, ale toto je viac riziková kategória, ktorí môžu mať tendenciu svoju frustráciu ventilovať na bezbranných deťoch.
Môžeme diskutovať, či to tak skutočne je a ktoré kategórie sú najviac rizikové. O to mi však v tomto článku nejde. Podstatné je, že matky môžu potenciálnemu riziku predchádzať tým, že nenechávajú svoje dcéry spať samé v izbe s týmito typmi mužov, že ich nenechávajú v izbe zavreté osamote, aby sa hrali s chlapom, a predovšetkým že sa so svojimi dcérami zhovárajú a poskytnú im už predtým, než by malo k niečomu dôjsť, pocit podpory a bezpečia.
Aké mentálne zdroje by deti potrebovali (ideálne dopredu pred tým, než by došlo k incidentu), aby vedeli efektívnejšie riešiť, keď sú vystavené zneužívaniu, respektíve aby vyhľadali čo najskôr pomoc
Dostupná dôveryhodná osoba, ktorá predstavuje hradbu bezpečia.
Ideálne matka komunikuje s dieťaťom, že ak by sa čokoľvek stalo, ak by malo čudný pocit, MUSÍ jej to povedať. “Spolu to preberieme, zistíme, aké hranice boli prekročené a pomôžem ti to riešiť rozumným spôsobom.”
Vzájomne si dôverujú, takže ak jej povie, že sa niečo stalo, bude dieťaťu veriť a nespochybňovať to.
Dieťa má naplnenú potrebu pozornosti od mamy, aby nemohol páchateľ zneužiť potrebu pozornosti na manipulatívne zatiahnutie dieťaťa do situácie.
Informácie o pravidlách ochrany dieťaťa a práva na hranice.
Kedy, kto a za akých okolností sa môže dotýkať dieťaťa a na ktorých miestach.
Kto dáva súhlas s dotykom.
Dieťa nie je povinné dotýkať sa iných ľudí len preto, že oni to požadujú.
Pocity dieťaťa, keď sa deje niečo nezvyčajné, a právo povedať NIE.
Informácie o tom, čo je zdravá sexualita a čo je chorý prejav.
Komu a za akých okolností prináleží zdravý sexuálny prejav.
Existujú ľudia, ktorí sú buď psychicky chorí alebo ľudia, ktorí majú životnú krízu (bezmocnosť, neschopnosť a pod.), a nevhodným spôsobom si kompenzujú svoj problém zneužívaním detí.
Vedomie, že vlastná ochrana má prioritu pred chránením vzťahu s páchateľom, aj keď by to bol rodinný príslušník.
Keď sa dieťa proti zneužívaniu vyhraní, pre dospelého existujú iné profesionálne riešenia.
Dieťa nemá zodpovednosť brať na seba následky nedostatočnej snahy dospelého vyhľadať odbornú pomoc (napríklad strach, že by sa páchateľ mohol zabiť).
Existujú aj dobré východiská pre páchateľa zo situácie, ktoré sú pre dieťa akceptovateľné (napríklad dieťa nechce mať otca v base).
Vnútorná sila, energia na ochranu.
Vedomie, že aj keď k niečomu došlo, dieťa nie je nikdy na vine, je to chyba dospelého páchateľa a dieťa má nárok na ochranu.
Potvrdenie, že vnútornú silu a hnev treba použiť, keď boli hranice prekročené - napríklad tým, že to povie mame a nenechá sa manipulovať.
Je to vnútorný zdroj, ktorý umožňuje postaviť sa za seba. (Často práve tento zdroj obetiam chýba aj po dosiahnutí dospelosti, sú zneistené pochybnosťami, či vôbec majú právo na obranu, či to nie je ich chyba a či sa to ešte neobráti proti nim).
Reframing pocitu hanby a špiny, napríklad prirovnaním o tom, že tým, keď sa to povie a vyberie sa čiernota na svetlo, mentálny pocit špiny sa premení na popol, ktorý zo seba opráši a povstane ako fénix z popola, nikto ju už nebude môcť držať v temnote.
Akýkoľvek pocit viny a hanby dieťaťa, napríklad že tomu nedokázalo zabrániť, by mal byť citlivo riešený, ideálne v spolupráci s psychologičkou.
Prečo vyberám práve tieto zdroje?
Počas regresnej terapie (okrem ďalších terapeutických nástrojov) dopĺňame pomyselne tieto zdroje obeti, ktorá dokáže následne zmeniť to, ako sa emocionálne vzťahuje k tomuto zážitku. Odborne tomu hovoríme zmena emocionálneho imprintu.
Klient prežije s danými zdrojmi inú alternatívnu scénu, napríklad sa virtuálne postaví na odpor páchateľovi, odľahčí sa od pocitu špiny a na záver sa môže cítiť dokonca hrdý na seba, že sa po novom takto k tomu dokáže postaviť. Keby malo dieťa k dispozícii tieto zdroje a zároveň by jeho rodičia mali zdroje, ktoré popíšem v ďalšom odseku, mohlo by sa čiastočne predísť traume, respektíve by dieťa malo lepšiu východiskovú pozíciu, aby vôbec požiadalo o pomoc.
Aké mentálne zdroje by matky potrebovali (ideálne dopredu, pred tým, než by došlo k incidentu), aby vedeli efektívnejšie riešiť situáciu:
Informácie o tom, kedy sa inak slušní muži dokážu správať ako zneužívatelia.
Pochopenie, že životná kríza, frustrácia a pocit bezmocnosti môžu prebudiť potrebu manipulácie a zneužívania detí, aj v prípade, že ide o rodinných príslušníkov.
Pochopenie, že k zneužívaniu oveľa častejšie dochádza v prípade niekoho, kto má prístup k deťom a zároveň pozíciu dôvery alebo úcty, než v prípade cudzieho človeka, ktorý by náhodne napadol dieťa na ulici za týmto účelom.
Tým pádom by neboli niektoré matky natolko šokované, keď sa o tom dozvedia, že ani neveria so svojimi deťmi, spochybňujú, čo sa stalo, prípadne sa rovno postavia na stranu páchateľa a obviňujú vlastné dieťa.
Schopnosť komunikácie aj o intímnych témach, schopnosť prekonať hanbu.
Nehanbiť sa a rozprávať sa s deťmi od malička o sexualite, primerane ich veku.
Najhoršie je, keď sa matka cíti tak trápne pri týchto témach, že je schopná zamiesť pod koberec priznanie dieťaťa, že mu bolo ublížené, a nechať páchateľa pokračovať v násilí, lebo nechce mať rodinnú hanbu.
Ženské sebavedomie a vnútorná sila.
Pocit, že stojí pevne na svojom mieste a jej materinská intuícia jej hovorí, kedy treba zasiahnuť, rozprestiera ochranné krídla nad svojimi deťmi.
Jasne stanovené priority - ochrana maloletých detí je na prvom mieste pred záujmami iných členov rodiny.
Vnútorná sila na konfrontáciu s páchateľom, vyjadrenie hnevu a nastavenie hraníc, sebadôvera, že to, čo robí, je správne.
Záver
Poskytnutie potrebných mentálnych zdrojov deťom aj matkám môže mať vplyv na účinnejšie riešenie prípadov sexuálneho zneužívania. K tomu potrebujeme samozrejme aj politické a právne prostredie, ktoré toto násilie jednoznačne odsudzuje a vytvára bezpečný priestor pre podporu obetí, pre otvorenú komunikáciu a vzdelávanie verejnosti.
Ak však obeť nemala počas incidentu tieto vnútorné zdroje, s najväčšou pravdepodobnosťou prišlo k traumatickému zážitku. Obeť nezískava tieto zdroje automaticky po dosiahnutí plnoletosti. Práve naopak, zápasí s pocitom menejcennosti, viny, hanby, pochybností o sebe. Môže jej trvať aj niekoľko desaťročí, kým sa rozhodne napríklad pre terapiu. Následne po spracovaní traumatického zážitku by možno aj mala odvahu nahlásiť páchateľa, ale medzitým uplynulo toľko času, že skutok môže byť už dávno premlčaný. Preto ani desať, dokonca ani dvadsat rokov, ani od dosiahnutia plnoletosti nemusí byť dostatočne dlhý čas na premlčaciu lehotu.
Kto má záujem to pochopiť, to pochopí, a ten kto chráni iné záujmy než tie, ktoré sa týkajú bezbranných detí, si nájde zdôvodnenie, prečo je to inak.
foto Midjourney
