Postavme si však otázku: Ako je to možné, že po tridsiatich rokoch vládnutia sme sa dopracovali ku konštatovaniu, že Slováci nevedia vládnuť ?
Vráťme sa však k prelomovému roku 1989, keď občania na námestiach republiky štrngali kľúčami, ktoré oznamovali víťazstvo nad vtedy konzervatívnym chápaním vládnutia, a to prostredníctvom jednej strany. S veľkým entuziazmom v nasledujúcich rokoch sa rodil staronový systém vládnutia prostredníctvom v prvej republike a na západe osvedčenej buržoáznej demokracie. Honosne nazvanej "parlamentná ".
Naša negramotnosť viedla k tomu, že mazaní víťazi a tribúni " nežnej" si presadili v parlamente nedemokratický systém vládnutia. Volíme jednu stranu a s ňou zakrúžkovaných budúcich poslancov a vládcov. Tridsať rokov umožňujeme voľbami dosadiť k moci členov strán majúcich legitimáciu príslušníka víťaznej strany . Stačí len členstvo v strane a môžeš vládnuť.
Aký paradox ! ... Nechceli sme vládu monopolnej strany a teraz nám vládne hnutie - pardón - strana s diktatórskym syndrómom. Lebo či chceme alebo nechceme I.M. bol a je diktátorom. Ani jeden z politológov ho ním nenazval, ale celé jeho správanie honosne nazvaná kríza vlády, bola vyvolaná jeho diktátorskym jednaním. Lebo len jeho názor bol správny.
Politika, a lá Matovič , sa nedá robiť ako trvalá emócia , či osobný tlak. Len vďaka tomu, je naša spoločnosť extrémne rozdelená. Rezignovali sme u politikov / členov vlády, poslancov / na vzdelanie. Tolerujeme, že väčšina odpisuje. Rezignovali sme na morálku a cnosť . Tak máme Kollára, Matoviča, Gröhlinga, ale i Mazureka. Rezignovali sme na osobné schopnosti byť kariérnym diplomatom - schopným ministrom. Naši poslanci, či členovia vlády vládnu metódou závisti alebo nenávisti.
Niekedy - za prvej republiky, ale aj v socializme s ľudskou tvárou bola politika vrcholom kariéry ľudí so silným príbehom. Takíto politici sa stali obdivovanými a uctievanými bardami národa. Teraz, v hnutí či strane zaradení politici sú šíriteľmi rozvratu štátu a demokracie. Z mafiánov sa stali vážení politici, či " kajúcnici ", zo skorumpovaných politikov miláčikovia voličov.
Pre civilizovaný svet pôsobíme ako dedinská periféria ...
Ale bez širokej účasti ľudí - ich spolurozhodovania - sa úspešná politika smerujúca k blahobytu národa robiť nedá. Musíme zmeniť volebný systém na systém bez strán, kde voliči si budú môcť zvoliť morálnych, charakterných a vzdelaných kandidátov, ktorí ich budú zastupovať v čo najužšom prepojení na ich požiadavky a každodenné potreby. Musia to byť ľudia spojení so životom vo fabrikách, v poľnohospodárstve i všetkými rezortami a odvetviami národného hospodárstva aj s regionálnou samosprávou.
Ako chcú vládnuť, keď ani jeden z vládnucich politikov nepozná veľkovýrobu v našich fabrikách. Neprežil život pracujúceho, družstevníka, sedliaka. Starostlivoť managera fabriky o pracujúcich, o ich rodiny, je pre neho španielskou dedinou. Nie je tu žiadne prepojenie cez poslancov na výrobu.
Minister financií, teraz už premiér , konštatuje, že SR má najnižšie dane z nehnuteľností v EÚ. Je to smiešne, ale aj nehumánne konštatovanie, lebo máme aj najnižšie príjmy, mzdu i dôchodky. Jeho však zaujíma len zvýšenie príjmov do štátnej kasy, ale vyrovnanie príjmov či dôchodkov na úroveň EÚ ho už nezaujíma.
V SR je viac ako 260 ticíc dôchodkov prepadnutých do tzv. závažnej materiálnej deprivácie. T.j. občania majú nedoplatky na nájomnom, úhradách za energie, splácaní nákupov na splátky. Priemerná výška starobného dôchodku je 499 eur. Minimálny dôchodok 334 eur poberá 213 tisíc dôchodcov. A ich počet sa neustále zvyšuje. Chudoba v SR sa určuje od hrabnice 406 eur mesačne na jednočlennú domácnosť. 9 percent zamestnaných čelí riziku chudoby a sociálneho vylúčenia. Najohrozenejšou skupinou sú ľudia bez práce.
Náš dezignovaný priemiér vyhlásil, že chce : " Aby sa Slovensko stalo krajinou, kde budeme radi žiť. " Ale zvýšením daní to však neporieši.
F. Kafka kedysi konštatoval, že " luxus bohatých je zaplatený biedou chudobných ". A žiaľ - Bohu u nás to stále platí.
A preto sme s neschopným premiérom a vládou prehrali všetci !
Prečo si nevieme vládnuť ? ... : Lebo v historickom priereze našich národných dejín nám vždy vládli iní a my sme si navykli na to, že ich vládnutie sme kritizovali a bojovali za svoje práva. Ťažšia cesta je práva mať a vládnuť ". To sme sa nenaučili, to nás nik nenaučil. A preto nezabúdajme, že : Kedykoľvek sme zvíťazili, bolo to vždy prevahou ducha, ako mocou fyzickou. Kedykoľvek sme podliehali, bývalo to vždy vinou nedostatku duchovnej činnosti, mravnej statočnosti a odvahy. "
Slová F. Palackého sú stále aktuálne aj pre súčasnú slovenskú spoločnosť.
