Išlo o porovnávanie cien z novembra 1989 a dnes. Rezultát článku bol ten, že jeho čitateľ mal konštatovať, že dnes sa žije lepšie, že súčasná cenová politika je pre občana prijateľnejšia než tá pred rokom 1989. Autorka zabudla však uviesť, že terajšia životná úroveň väčšiny občanov je závislá aj na ďalších nákladoch na udržanie životného štandardu, ktoré sú pre neho mimoriadne vysoké. Pred rokom 1989 boli zamestnaní všetci občania v produktívnom veku. Boli tu materiálne a sociálne vymoženosti - istoty : zdravotníctvo, lieky, školstvo zadarmo, absolútna pomoc rodine a rodičovstvu, nájomné byty, stabilné ceny v celej republike, energie za paušálne ceny, novomanželské pôžičky s minimálnym úrokom resp. s odpísaním značnej sumy po narodení prvého a druhého dieťaťa, morálka, kultúra i umenie na vysokej úrovni. Zásadný rozdiel bol v porovnaní s dneškom v spolužití občanov, ich vzájomná úcta a ochota si pomôcť.
Terajší model kapitalizmu uplatňovaný u nás : nezamestnanosť pre niekoľko stotisíc ľudí v produktívnom veku - ich absolútna odkázalosť na sociálne dávky, podstatná časť musí chodiť za prácou do cudziny a trpia tým celé rodiny, predovšetkým deti. Máme tu desaťtisíce bezdomovcov, žobrákov, psychicky a mentálne narušených ľudí, mizerné školstvo, podobne zdravotnú starostlivosť, vysoké dane, stále zárobky v porovnaní s EÚ na minimálnej úrovni mzdy, naši zamestnaní sú v porovnaní s cudzincami slabšie platení za rovnakú prácu. U nás nie sú žiadne sociálne istoty, a to aj pre dôchodcov s nízkymi dávkami. Reálnou je skutočnosť, že „ každý piaty Slovák žije na hranici chudoby “ - správa Europského inštitútu pre rodovú rovnosť. O terajšej forme blahobytu svedčí približne 500 samovrážd našich občanov ročne. Samovraždy patria u nás k desiatim najčastejším príčinám smrti. Ich príčinou je permanentný strach z budúcnosti, zo sociálnej a ekonomickej neistoty, zo straty zamestnania či zhoršenej finančnej situácie.
Toto všetko i ďalšie negatíva v živote našej spoločnosti prinieslo v posledných troch desaťročiach bačovanie poprevratových vlád. Samozrejmí je však pre nich - novovytvorenú vládnucu buržoáziu - život v blahobyte, kupovanie nehnuteľností, lodí lietadiel v zahraničí, a to s tým, že raz sa vysťahujú do v cudzine zakúpených či vybudovaných fariem a palácov. Ale až po tom, keď tu už nebude čo kradnúť či načom zbohatnúť.
Tragické však v danej etape vývoja spoločnosti je ale to, že týchto zbohatlíkov už nezaujíma život víťazných revolučných más z roku 1989, ich každodenný život a problémy súviasiace s existenciou. Problémy más sú brzdou napredovania vytvorenej buržoáznej vládnucej triedy.
Realita života radového občana sa odvíja od týchto problémov, častokrát pre neho aj neriešiteľných. Nestačím pri porovnaní nákladov na udržanie životnej úrovne len konštatovať, že vládnuca trieda a stredná zamestnaná vrstva občanov sa má dnes lepšie ako v roku 1989.
Chápem, že v redakcii máte právo zverejniť len tie materiály, ktoré uznáte za vhodné. Keďže 17. novembra som svoj príspevok zaslal vašej redakcii a nebol zverejnený, rozhodol som sa pre jeho publikovanie na Blogu SME.
