Aby človek žil, musí byť sám sebou, a na to treba odvahu. Odvahu znášať neúspech, odvahu mať nepriateľov, odvahu uvedomiť si, že máme chyby a môžeme sa mýliť.
V mojom živote dôležitú úlohu zohrali tri ulice:
Radlinského ul. č. 2 v Nitre,
K. Kuzmányho č. 6 v Banskej Bystrici,
Rooseweltova č. 10 v Košiciach.
V byte na Radlinského ulici v Nitre ma porodila najlepšia žena na svete – moja mamička. Tá lepšia časť môjho ega je geneticky zdedená od mojej mamky a rozvinutá vplyvom vonkajšieho sveta. Bola to nežná, citlivá duša, obrovsky nadaná, vzdelaná (aj hudobne a poeticky) s nesmierne šikovnými rukami a zručnosťami. Myslím, si, že na jej životnej výbave zohralo hlavnú úlohu okrem rodinného prostredia aj to, že vyštudovala rodinnú školu a učiteľský ústav. Porodila okrem mňa ešte štyroch súrodencov. Bola starostlivou a nežnou matkou, vynikajúcou kuchárkou, cukrárkou, šila šaty pre celú rodinu, vyšívala, plietla, háčkovala, keď sme boli chorí bola obetavou opatrovateľkou. Jej zásluhou som získal hudobné vzdelanie (aj môj brat), vzťah k poézii, kresleniu (mala výtvarné nadanie) a čo je najhlavnejšie: vychovala ma k vlastenectvu, naplnila moju dušu láskou k blížnemu, rozvinula vo mne najvyššie city... naučila ma ľúbiť. Bola to zázračná žena. Zanechala vo mne svoju hlbokú stopu. Jej ďakujem za všetko dobré, čo som dostal do svojej osobnej výbavy pre život. Ako mládenec som jej zložil báseň „Matka“:
Tíško vzdychá, slzy roní, v bolestiach a krvi rodí, rodí malé drahé dieťa jak symbol vzácneho kvietia. | V prvé chvíle pri ňom stojí, láska, ľúbosť k nemu ju pojí. Veď je matkou! Matkou šťastnou, rozosmiatou. |
Nad postieľkou vždy sa skláňa či je deň a či noc tmavá. Starosťou sa tvár jej chveje, ale pritom zas sa smeje. | Vrásky v tvár jej pribúdajú, vlasy pritom zbeľúvajú, a dieťa rastie ako z vody, bo vždy pri ňom matka stojí. |
Ešte raz, mamička, hlboká úcta a vďaka za tvoju náruč, blízkosť a dobrotu!
Ulica K. Kuzmányho v Banskej Bystrici zopár metrov od Národného domu. Mal som tú česť žiť v centre povstaleckých dní, ale aj krutých vojnových dní. Keď pred naším domom stála kaťuša chrliaca na Nemcov vo dne i v noci rakety a jej zavíjanie mi znie v ušiach ešte aj dnes. Cez náš dvor nosili ťažko ranených od zadného traktu dvora na Dolnej ulici, kde dostávali prvú zdravotnú starostlivosť. Do bytu oproti nášmu padol delostrelecký granát, ktorý ho úplne zničil. Na našej ulici boli rusko-rumunské kasárne, tam sme sa spriatelili s vojakmi, ktorí nám rozdávali cukor, bochníky chleba a mlieko, čo sme si nesmierne po dlhých týždňoch strádania vážili. A keď nás povozili na sajtke po oslobodenej Banskej Bystrici, žiarili sme šťastím a získali si náš obdiv na celý život.
V máji 1945 skončila vojna a v júni na korbe malého nákladného automobilu sme sa štyri deti a mamička previezli do Košíc do budovy Slovenskej (neskôr Československej) národnej banky na Rooseweltovej ulici č. 10, kde som prežil druhú etapu môjho detstva. Národnú školu som vychodil na Malinovského ulici, meštiansku školu na Rumanovej ulici a JSŠ na „červenej škole“ pri polícii. Po maturite som študoval na VPŠ v Prešove, odborné predmety dejepis a zemepis. Navštevoval som aj hudobnú školu v odbore klavír.
Roky 1945 až 1958 sú späté s Rooseweltovou ulicou a budovou banky. Toto prostredie odrážalo kozmopolitický povojnový charakter Košíc – metropoly Východného Slovenska. Otec, bankový úradník, zástanca patriarchálnej výchovy aplikovanej prostredníctvomfyzických trestov držal rodinu na požadovanej úrovni tej doby. K našejvýchove prispievala až do roku 1956 aj stará mama (matka mojej mamky), ktorá za mlada pôsobila u nejakých šľachticov v Maďarsku ako kuchárka aneskôr v tomto povolaní aj v hoteli v Budapešti. Vynikajúca žena, mali sme ju nesmierne radi. V útlom detstve som bol citovo viazaný aj namôjho staršieho brata, ktorý mi bol vzorom ale i mojím strážcom. Názorovo sme sarozišli až v čase adolescencie. Spoločne strávené roky detstva i našej mladosti, hry a záujmy: zvieratká rastliny, záhrada na Prešovskej ceste, šport –osobitne cyklistika cez prázdniny po Slovensku, akvaristika, chovateľské záujmy (králiky, holuby, sliepky), predovšetkým spoločné čítanie brakovej literatúry, červenej knižnice, dobrodružnej literatúry (mayovky) a neskôr svetovej klasiky, romány tvárnilo naše charaktery i svetonázor. No najväčší citový rozvoj som prežil s bratom v hudobnej oblasti. Spoločne (aj štvorručne) sme hrávali na klavíri, nacvičovali árie zo svetových opier či operiet, navštevovali kino, ale predovšetkým divadlo. Každá návšteva u nás znamenala pre nás oboch povinné predstavenia nami nacvičených hudobno-speváckych čísel.
Toto prostredie a tieto záujmy boli základom pre moje celoživotné pôsobenie v kultúre a školstve. Osobitne ma poznamenalo recitovanie od útleho veku. Žiadne oslavy, slávnosti, výročia, súťaže ĽUT ma neminuli. Odraz v mojom pôsobení zanechal aj súbor MLADOSŤ, v ktorom som pôsobil ako sólista.
V roku 1958 som štúdium na VPŠ prerušil zo zdravotných dôvodov (asthmabronchiále, ktorá ma sprevádzala po celý život), pre ktorú ma aj oslobodili od základnej vojenskej služby.
Ako výchovný pracovník som začal pracovať na Odbornom učilišti štátnych pracovných záloh č. 10 v objekte bývalej tabakovej továrne v Košiciach. Postupne som pracoval vo vysunutom stavebnom učilišti v Lubeníku a od roku 1961 v Poľnohospodárskom odbornom učilišti v Jelšave. Zastával som funkciu vedúceho výchovy, učil literárne predmety a ZTV. Učil som aj vo Večernej škole pre pracujúcich, v ktorej sa doplňovalo neukončené základné vzdelanie (ZDŠ).
Paradoxne mi pripadá dnešné pechorenie sa politikov po duálnom systéme. Učňovské školstvo za socializmu je príkladom pre duálny systém vyučovania, lebo zjednocovalo pracovné i teoretické vyučovanie. Po absolvovaní učňovskejškoly (prípadne i večernej školy) mohli nadaní frekventanti nastúpiť na odborné maturitné štúdium, kde získali odborné stredoškolské vzdanie. Najschopnejší jednotlivci pokračovali vo vysokoškolskom štúdiu.
Tento systém vzdelávania sa exaktne osvedčil a mohol by slúžiť ako príklad pre hľadanie riešenia súčasného krízového stavu v nedostatku remeselne vzdelaných odborníkov, a to pre všetky odvetvia i rezorty národného hospodárstva. Súčasní politici tak však neurobia, lebo by museli priznať, že „komunisti“ to robili lepšie.
Počas môjho pôsobenia v Lubeníku a Jelšave som pracoval v predsedníctve OV ČSM v Revúcej, zastával som funkciu predsedu Mestského ľudového súdu v Jelšave a pracoval v ZPOZ-e. V roku 1966 som nastúpil do funkcie inšpektora kultúry na OŠK ONV v Rožňave. V roku 1969 som ukončil nadstavbové štúdium odbor 14-2-01 osveta a nadobudol odbornú kvalifikáciu pre prácu v osvetovej činnosti v osvetových zariadeniach klubového typu, vo vzdelávacích a poradenských strediskách a špecializovaných osvetových zriadeniach . Počas pôsobenia v Jelšave som bol v roku 1962 prijatý do KSČ.
V roku 1970 som bol vylúčený zo strany a v septembri bol so mnou rozviazaný pracovný pomer a s dvoma malými deťmi som bol vyhodený na ulicu. V pracovno-právnom konaní o neplatnosti mojej okamžitej výpovede na Okresnom súde v Rožňave v roku 1971 som vyhral anastúpil som do funkcie vedúceho oddelenia mimoškolskej výchovy v Okresnom osvetovom dome v Rožňave. Ale to som už podrobnejšie uviedol na inom mieste.
Koncom roku 1975 si doslovne prišiel po mňa do okresu Rožňava môj neskorší vedúci odboru kultúry SKNV v Banskej Bystrici a riaditeľ KOS v Banskej Bystrici. Požiadali okresné orgány a môjho riaditeľa o uvoľnenie. Po získaní ich súhlasu som začiatkom roku 1976 nastúpil za krajského inšpektora kultúry na odbor kultúry SKNV v Banskej Bystrici, kam som sa v priebehu roka presťahoval s celou rodinou. Manželka začala pracovať na Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici. ... Začala ďalšia kapitola môjho života.
...
Aj s odstupom rokov musím priznať, že moje subjektívne obavy či dokážem pracovať na úrovni kraja, boli neopodstatnené. Bez toho, aby som sa vyvyšoval nad spolupracovníkov alebo ich podceňoval, v krátkom čase som pochopil, že tamojší kolektív nerozumel obsahu i formám kultúrno-osvetovej práce v jej najširšom význame slova... Chýbala im zanietenosť pre prácu, tvorivý prístup, kreativita a viacerým aj odborné vzdelanie pre kultúru. Najneschopnejší bol však vedúci odboru, ktorý okrem zabezpečenia vedúcej úlohy strany a normalizačných opatrení v kádrovej politike nevedel o kultúre vlastne nič. Spolu s podpredsedom SKNV mal prioritný záujem „kde a s kým si vypiť“. Prišiel som do prostredia, v ktorom rozhodujúcu úlohu zohrávala pijatika. A mnohí riaditelia krajských zariadení, ale aj v kraji tento sklon svojich krajských predstaviteľov primerane využívali či zneužívali. A tí, čo tak neurobili, museli odísť.
Napr.: riaditeľ bábkového divadla s vysokoškolským odborným vzdelaním bol nahradený riaditeľom s učňovskou školou. Kolega inšpektor s Karlovou univerzitou musel odísť len preto, že sa sťažoval na vedúceho odboru resp. na jeho holdovanie alkoholickým nápojom. Podpredseda SKNV dal príkaz vedúcemu odboru, aby osobne zabezpečil jeho neprijatie v celom Stredoslovenskom kraji, čo vedúci aj veľmi rád vykonal. Kolega potom nastúpil na Východoslovenský KNV, kde dochádzal na týždňovky. Riaditeľ KOS (krajské osvetové stredisko) musel dochádzaťpo prepustení do Bratislavy, kde ho prijali na Osvetový ústav.
Takto sa realizovala kádrová politika s nomenklatúrnymi kádrami v normalizačných časoch. ...Uvediem ešte jeden príklad zaobchádzania voleného podpredsedu s nami – pracovníkmi odboru kultúry: Kolega napísal prejav na krajský aktív pracovníkov zborov pre občianske záležitosti, ktorý podpredseda zhodnotil tak, že na nás nareval slovami. „Komu ste to napísali? ... biskupovi?... ja vás naučím, budete krv šťať!“
Neskôr, keď som sa stal vedúcim oddelenia kultúry a vedúcim inšpekčného útvaru, vybral som si na jednotlivé inšpekčné posty pracovníkov s príslušným akademickým odborným vzdelaním a praxou. Do roku 1988, kedy som nedobrovoľne odišiel do funkcie riaditeľa Krajskej knižnice, sme vykonali s týmto kolektívom kvantum práce s veľmi dobrými výsledkami. Jeden z mojich kolegov, ktorý bol zvolený za predsedu ZO KSS, musel sľúbiť, že nedovolí odvolanie vedúceho odboru z funkcie. Ale už v roku 1988 stranícky výbor súhlasil s mojím odchodom do krajskej knižnice, kde bola odvolaná z funkcie schopná riaditeľka len preto, že jej emigrovala sestra do zahraničia. Tento predseda (ktorého som si svojho času ja vybral z pracovníkov krajského zariadenia do môjho útvaru a ktorý sa všetko podstatné naučil odo mňa) sa dal vymenovať za vedúceho po mojom odchode.
Mohol by som uviesť množstvo ďalších príkladov z kádrovej politiky v normalizačných časoch, ale myslím si, že tieto poslúžia ako markantný príklad. Obľúbenou frázou pri kádrových zmenách bolo: „Strana ťa potrebuje – strana ťa menuje!“.. Pritom však to boli jeden – dvaja ľudia, ktorí sa spojili a v mene strany si uzurpovali vládnutie nad ľuďmi (nomenklatúrnymi kádrami). Realizovali kádrovú politiku, a to bezohľadne ako osobnú pomstu.
Takto realizovaná funkcia vedúcej úlohy strany nemohla mať trvalé hodnoty. Musela skončiť na periférii záujmov poctivých občanov.
...
V priebehu týchto rokov okrem riadenia, organizovania kontroly kultúrno-výchovných a špecializovaných zariadení, národných výborov som pôsobil ako aktivista pre NV, lektor v Socialistickej akadémii, v kabinete odborárskej výchovy, predseda Krajskej rady pre mimoškolskú výchovu a vzdelávanie, člen Krajského protialkoholického zboru, člen redakčnej rady Spravodaja SKNV, Spravodaja pre brannú výchovu, Komisie rady SKNV pre masovopolitickú prácu. Prednášal som kultúrnu politiku v rôznych formách doškoľovania v okresoch i na úrovni kraja, na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici, v Strednej knihovníckej škole - na nadstavbovom štúdiu v Banskej Bystrici.
V roku 1979 mi minister kultúry SSR udelil titul Vzorný pracovník kultúry a v roku 1982 Medailu za tvorivý podiel na celoslovenskej súťaži osvetových zariadení, knižníc a agitačných stredísk a v roku 1989 titul Zaslúžilý pracovník kultúry. V roku 1982 som ukončil s vyznamenaním špecializované štúdium a získal vysokoškolskú kvalifikáciu pre prácu v sústave národných výborov.
Osvetový ústav v Bratislave mi udelil Plaketu za zásluhy o rozvoj kultúrno-výchovnej činnosti a Medailu za rozvoj mimoškolskej výchovy v Slovenskej republike a Matica slovenská Pamätnú medailu. Za zásluhy o rozvoj Stredoslovenského kraja mi bola udelená medaila, podobne i pamätná medaila za rozvoj kultúry v okresoch Zvolen, Martin a Krajským osvetovýmstrediskom v Banskej Bystrici desiatky čestných uznaní a ďakovných listov za zodpovedný a tvorivý prístup k práci.
V priebehu môjho života som vypracoval množstvo metodických listov, hodnotiacich analýz a návrhov na riešenie skvalitnenia práce v kultúre a odborných článkov v celoslovenských a regionálnych periodikách. (Príloha č. 2)Vypracované koncepcie racionalizovali kultúrno-osvetovú, vzdelávaciu činnosť, prácu zborov pre občianske záležitosti a odkazovali na pokrokové tradície i historický odkaz našich národných bardov.
Nepíšem to s túžbou po samochvále, ale preto, lebo stať sa „Zaslúžilým pracovníkom kultúry“ si vyžadovalo celoživotné nadšenie a obetavosť v práci v kultúre a kultúrnych zariadeniach. Bežnou praxou boli nočné príchody domov, celé dni na pracovných cestách, nepravidelné stravovanie a tomu neadekvátne finančné ocenenie mojej (našej) práce. Vyžadovalo si to aj plné pochopenie zo strany mojej manželky a detí. A v neposlednej miere to zanechalo neblahý odkaz aj na mojom (našom) zdravotnom stave.
Keď som sa rozhodol napísať pravdu o socializme, a o tom, „kto a čo prispel(o) ku vyprofilovaniu mojej (našej) cesty životom“, tak k naplneniu tejto pracovnej tézy ma inšpirovali aj jednotlivci, ktorí po roku 1989 vracali rôzne vyznamenania.
Považujem to za hanbu, a to nielen ich osobnú ,,lebo sa tvária, akoby tu neboli a nepracovali štyridsať rokov (1948 – 1989). Akoby tu bolo len nejaké vákuum, v ktorom sme žili a treba ho čo najskôr vyškrtnúť zo života. Tragické z celospoločenského pohľadu je predovšetkým to, že si na výslní žili aj za socializmu, užívali si prominentné postavenie, brali nemalé honoráre či mzdu za svoju prácu v umení a kultúre (ale aj inde) a po roku 1989 sa začali tváriť „Ja nič, ja muzikant!“... A zase i teraz sa majú dobre a znovu berú nezaslúžené honoráre a nedojíma ich nielen stav umenia a kultúry ale i životaradového občana. Správa Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť, že: „Každý piaty Slovák žije na hranici chudoby“ im je ukradnutá, hlavne, že oni si žijú v blahobyte – „ v druhom Švajčiarsku!“
Nesúhlasím ani stými, ktorí emigrovali. Súhlasím len s tými, ktorí museli emigrovať v časoch, keď im hrozilo neľudské zachádzanie či žalárovanie. Nech mi to odpustí napr. Waldemar... i jeho rodina, ale ten sa tu mal ako v raji. (I jemu podobné desiatky ďalších). A teraz ho oslavujeme ako príklad pre ostatných – pre národ.
Som presvedčený že súčasný režim predkladá predovšetkým mladej generácii podľa mňa falošných hrdinov, ktorí síce nemuseli, ale zutekali do zahraničia a vystavili svoju rodinu a obdivovateľov minimálne sklamaniu či osobnému utrpeniu. Podľa mňa bolo čestnejšie pomáhať vo svojej domovine budovať socializmus, než slúžiť za špinavý groš západnej propagande. Ale takéto typy ľudí to nechápali a ani teraz nechápu, lebo im išlo a ide o bohémsky spôsob života, v konečnom dôsledku o osobný blahobyt a nezaslúžené majetky či spoločenské postavenie. Postačia nám ako príklad tribúni tzv. „nežnej revolúcie“, ktorí po zruinovaní socialistického štátu a spoločného vlastníctva sa stali milionármi na báze parlamentnej demokracie, t. j. zákonov, ktoré im umožnili rýchle, nekontrolovateľné rozkradnutie socialistického- celospoločenského vlastníctva.
Tu sa musím zastaviť a vysvetliť princíp DEMOKRACIE,ktorá je interpretovaná ako princíp o podriadení sa menšiny väčšine. Prejavom súčasnej formy demokracie je parlamentarizmus, t. j. oddelenie zákonodarnej a výkonnej moci a zjavná tendencia rastu výkonnej moci.
Ako to vyzerá v praxi, keď napr. 150 členov strany má svojich poslancov v Národnej rade i v parlamente EÚ. Máme tu aj takých poslancov, ktorí nie sú delegovaní žiadnou stranou resp. po zvolení za poslanca z nej vystúpili a naďalej poberajú všetky výhody – predovšetkým finančné zvýhodnenie poslanca. My, občania, musíme však s takýmto stavom byť spokojní, lebo tak si to zákonmi po prevrate schválili vtedajší tribúni ľudu. V duchu hesla: „Pre politikov plné válovy a pre občana len pohodená kosť!“
Národné výbory za socializmu boli demokratickejšou formou vládnutia než terajší model, lebo integrovali zákonodarnú a výkonnú moc. I spôsob výberu kandidátov do národných výborov bol demokratickejší, lebo zvolení poslanci zastupovali všetky sociálne skupiny obyvateľstva. Majoritnú skupinu poslancov tvorili nepartajní, boli v ich zastúpení muži i ženy, všetky povolania i vekové kategórie občanov, a to podľa vopred stanoveného kľúča. V tom boli voľby pred rokom 1989 demokratickejšie než teraz. Veď okrem inteligencie v súčasných zastupiteľských orgánoch „pracujúcich“ nenájdete (robotníkov, roľníkov, družstevníkov, remeselníkov...)
Chápem, že doposiaľ sa ľudstvu nepodarilo vymyslieť dokonalý systém vládnutia, ale terajší model, keď strany určujú na svojej kandidátke poradie kandidujúcich poslancov, považujem za jeden z najmenej demokratickejších.
Som presvedčený, že ľudstvo sa skôr či neskôr prepracuje k výberu svojich zástupcov podľa odbornosti, kvalifikácie, morálky a charakteru kandidáta. Strany a členstvo v nich prestane byť rozhodujúcou prioritou. Rozhodujúce budú záujmové združenia občanov. Len vtedy sa naplní heslo: „SLOBODA – ROVNOSŤ – BRATSTVO!“ po ktorého naplnení túžia masy od čias Francúzskej revolúcie v roku 1789.
...
V druhej polovici osemdesiatych rokov v SKNV nastal obrat k lepšiemu. Prišiel nový predseda, ktorý zaviedol v pracovnej dobe prohibíciu a na prvé miesto kládol odbornosť a morálne vlastnosti. Do funkcie nastúpil aj nový podpredseda, ktorý presadil na miesto vedúceho odboru kultúry vedúcu s doktorátom z filozofickej fakulty (pre vzdelávanie dospelých).
1. augusta 1988 som bol menovaný za riaditeľa Krajskej knižnice so sídlom vo Zvolene. Tu ma našla aj „nežná revolúcia“ a po nej zákonité zmeny v kultúrnych zariadeniach, ktoré boli uplatňované v praxi „tribúnmi“ a priniesli do práce chaos a nedostatok finančných prostriedkov. 1. januára 1991 sme boli oddelimitovaní pod Ministerstvo kultúry SR. A žilo sa nám čím ďalej tým horšie. Musel som pristúpiť aj k nepopulárnym opatreniam – ku kumulácii pracovných náplní, k znižovaniu počtu pracovníkov a k nahradzovaniu nedostatku finančných prostriedkov podnikateľskou činnosťou. Napriek tomu sa nám darilo postupne zavádzať automatizáciu, využívať osobne zakúpenú (v Slušoviciach) počítačovú techniku a poskytovať služby na požadovanej úrovni. Žiaľ, niektoré pracovníčky, osobitne metodičky pre kraj, nechápali tieto opatrenia, ktoré vyplývali zo zmeny režimu a celkovej politickej orientácie nového vedenia v štáte – nového ministra kultúry z radov VPN. Ale to platilo pre celú oblasť kultúry, kde väčšina kultúrno-osvetových a umeleckých pracovníkov nevedela rozlíšiť „socialistický blahobyt“ v kultúrnych zariadeniach od kapitalistického modelu, ktorý sa práve v tých rokoch začínal uvádzať do praxe.
Uvediem príklad: Pri delimitácii pod ministerstvo kultúry mala knižnica prepočítaný stav pracovníkov 48 a fyzický stav 59 pracovníkov, a v roku 1991 už len 41. Pokles pokračoval a v roku 1995 len 34 pracovníkov. (pozri PREMENY, Krajská knižnica Zvolen, rok vydania 1997). Dramaticky sa menili aj ekonomické podmienky, ktoré prinútili riaditeľa hľadať nové formy a prostriedky s cieľom kompenzácie nedostatku finančných prostriedkov.
Napriek tomu, že som kládol vo všetkých oblastiach knižničnej činnosti hlavný dôraz na kvalitu práce a efektívnosť. Niektoré pracovníčky možno zo zištných alebo karieristických dôvodov sa nestotožnili s mojimi opatreniami. A tak som sa rozhodol ukončiť pracovný pomer s Ministerstvom kultúry SR a k 30. júnu 1991 som podal ministrovi kultúry výpoveď. Napokon sa to doriešilo definitívnym rozviazaním pracovného pomeru k 31. augustu 1991. Podotýkam, že minister vypísal konkurz na miesto riaditeľa a do deväťčlennej konkurznej komisie vymenoval svojich ľudí, ktorí všetci jednomyseľne vybrali za riaditeľa mňa. Ale pán „Veľký VPN-kár“ nerešpektoval návrhy komisie a do funkcie ma neschválil. Demonštroval tým svoje „demokratické a právnické metódy vládnutia“ uplatňované v tých časoch „tribúnmi nežnej!“
Pri mojom odchode vlastné príjmy knižnice v roku 1989 dosiahli 69 tisíc korún a v roku 1990 to bolo už 304 tisíc korún. ... Nových mocipánov nezaujímali nomenklatúrne (aj schopné) kádre... zaujímala ich vlastná kariéra a rysujúce sa možnosti vládnutia a bohatstva.
V časopise Čitateľ, 39, 1990, č. 12 a č. 4 ročník 40 v 1991 som v stati RADY –SKÚSENOSTI – NÁVRHY podrobnejšie dokumentoval prístup krajskej knižnice k jej aktivitám a netradičným formám práce v nových – poprevratových podmienkach.
Možno, že moji spolupracovníci z tých čias očakávajú moju väčšiu reminiscenciu týmto trom rokom, väčšiu analýzu tej doby. ... Osobne som s odstupom času presvedčený, že aj v tomto prípade noví papaláši „vyliali z vaničky s vodou i dieťa“, keďže nám neumožnili dokončiť alebo aspoň pokračovať v dobre začatom diele. Ale to na prehodnotenie ponechávam historikom.
V júli 1991 po viac než pätnásťročnom pôsobení v rodisku môjho otca som sa aj s rodinou vrátil na Gemer.
V Okresnej knižnici v Rožňave som pomohol pri rozpracovaní a realizácii podnikateľskej činnosti, vypracoval taktiež koncepciu činnosti LIBRESSA a spracoval návrh koncepcie riešenia automatizácie.
Sedem spoločníkov obchodnej organizácie v oblasti potravinárstva si ma zvolilo za obchodného riaditeľa firmy, ktorá mala v troch okresoch viac než tridsať prevádzok. Bola to ťažká a zodpovedná práca a vyskúšal som si v nej svoje manažérske schopnosti. Aj tu som zakúpil personálne počítače a zabezpečil do praxe automatizáciu riadiacich procesov.
Posledné roky pred odchodom do dôchodku som pracoval ako riaditeľ Domu detí a mládeže v Rožňave (neskôr premenovaného na Centrum voľného času) a tri roky na Odbore školstva a kultúry pri Okresnom úrade v Rožňave.
Do dôchodku som odišiel na vlastnú žiadosť po dovŕšení 60 rokov života.
Nevedel som sa vyrovnať s chaosom a neodborným prístupom orgánov štátnej správy, pracovníkov na ministerstvách, vo vláde, volených orgánoch – predovšetkým v Národnej rade SR k riešeniu úloh v našej spoločnosti.
Získal som skúsenosť, že štátna a verejná správa je zodpovedná za mnohé nekoncepčné riešenia a za celkový pokles úrovne našej spoločnosti. Moje pracovné kompetencie mi neumožňovali urobiť nápravu, aj keď ich riešenia mi boli známe.
Mojím osobným nešťastím je to, že na sklonku môjho pôsobenia som sa dožil takéhoto poznania reálnej skutočnosti na Slovensku, keď bujnie nekompetentná štátna správa, korupcia, rodinkárstvo, beztrestné rozkrádanie.
My, samostatní odborní pracovníci sme nepotrebovali tajomníkov, analytikov, hovorcov, asistentov (ky) atď. Ale boli sme „samostatní“, lebo sme pracovali na základe analyticko-syntetickej metódy, od „A“ do „Z“ asamostatne.
Najviac ma však deprimoval fakt, že rozhodujúcu úlohu majú znovu strany a stranícke záujmy. Nie požiadavky občanov, ale partajnícke záujmy.
Žiaľ, do bodky sa naplnilo ono Bismarkovo: „...plody revolúcie zberajú podvodníci!“
Iritoval ma aj značný počet bývalých vysokopostavených členov KSČ, ktorí po prevrate „prevrátili kabáty“ a „bez oka a jamky“ sa nehanbili dostať do najvyšších funkcií v štáte. Viem pochopiť majoritných radových členov KSČ, ktorí z existenčných dôvodov opustili rady komunistov a zaradili sa do pracovného procesu aj po prevrate. Veď žiť a živiť rodinu i seba bolo ich povinnosťou. Ale byť v ústrednom výbore KSČ a potom behať do Vatikánu k pápežovi ruky (prsteň) bozkávať, na to treba mať už žalúdok... A ešte verejne priznať, že aj vtedy, ako komunista, som bol hlboko veriaci!?... Vrchol pokrytectva a nihilistického príkladu pre mladých.
Nedá mi, aby som nevyjadril svoj názor, že náš „holubičí národ“prežil pod Tatrami všetky „jarmá“ predovšetkým pre túto jedinečnú vlastnosť, že sa dokázal vždy prispôsobiť a počkať, kedy okupanti či vlastní tyrani dožijú alebo zmiznú.
Ale takýto „ponežňovský“ výdobytok vládnuce triedy je možné zaradiť len do kategórie „ľudí bez chrbtice“.
...
Pre roky 1991 až 1999 je typické, že z nás – bývalých nomenklatúrnych kádrov, nie každý mal také šťastie ako niektorí vysokopostavení členovia KSČ. Mnohí z nás po dlhé roky museli hľadať svoje nové začlenenie do pracovného procesu a poznám aj takých, ktorí sa v dôsledku osobnej pomsty nových mocipánov nedokázali zaradiť do pracovného procesu podľa svojej odbornosti.
Arogantnosť VPN-károv dokumentuje aj spôsob správania vtedajšieho ministra kultúry SR, ktorý 28. mája 1991 vo svojom osobnom liste zaslanom na moju adresu mi píše, že: „na základe komplexného zhodnotenia výsledkov činnosti organizácie a Vašej riadiacej činnosti za rok 1990 na operatívnej porade MK SR dňa 20. mája 1991 Vám v súlade s podmienkami Vašej osobnej hmotnej zainteresovanosti stanovené listom nadriadeného orgánu, priznávam ročnú odmenu za rok 1990 vo výške predpokladanej čiastky, t. j...... Kčs.“ (koniec citácie z listu.) Tento list mi bol doručený 22. júla 1991.
Ten istý minister kultúry 27. 6. 1991 svojím rozhodnutím ma odvolal z funkcie. Do 31. 7. 1991 organizácia nedostala nijaké iné pokyny od ministra týkajúce sa mojej osoby (ďalšieho môjho pracovného zaradenia). Moje odvolanie z funkcie mi bolo doručené 4. augusta 1991. ... Stačil jeden mesiac na absolútnu zmenu názoru, ktorá determinoval jeho bezcharakterné konanie.
Potvrdilo sa už dávno známe, že „Nadšenci bez schopností sú najnebezpečnejší ľudia!“
...
V Dome detí a mládeže (neskôr CVČ) bolo typickým pre prvú polovicu deväťdesiatych rokov znižovanie štátom pridelených finančných prostriedkov na činnosť týchto zariadení. Čas ukázal, že to bolo usmerňované zhora, a to s cieľom vyradiť tieto zariadenia pre deti a mládež z prevádzky. Bolo nutné získavať tieto prostriedky vlastnou činnosťou, čo sa nám aj vďaka pochopeniu sponzorov a osobitne rodičov úspešne podarilo. Udržali sme v aktívnej činnosti viac než päťdesiat záujmových útvarov. Darilo sa nám organizovať aj jednorazové divácky atraktívne podujatia aj medzinárodného charakteru.
Na sklonku mojej kariéry (už ako penzista) som sa dal nahovoriť do funkcie šéfredaktora Týždenníka v Gemeri.Skúsil som novinárčinu, čo v tých časoch (a myslím si, že i dnes) nebolo jednoduché, lebo sme chceli byť nezávislými regionálnymi novinami. Ale byť úplne nezávislými sa nedá v žiadnom politickom systéme a osobitne na prelome tisícročí. Nedá vám, aby ste aspoň občas nehľadali priestor na zverejňovanie osobných názorov, keď vás mimoriadne iritujú politici či situácia v regióne i štáte.
S odstupom času som si znovu prečítal svoje príspevky: Nič nie je také zlé, aby ste nenašli slovenského politika, ktorý to nerobil. Stať sa dobrým človekom je umenie. Čo chcete aby robili vám, robte aj vy iným. Najjednoduchšie a najťažšie je povedať čistú pravdu. Zvíťazila zodpovednosť za štát a mnohé nemenované ďalšie sú žiaľ aktuálne a adresné i dnes, lebo situácia v štáte sa vyvíja k lepšiemu len veľmi pomaly. Občas aj k horšiemu.
Myslím, si, že záverom k tejto stati sa hodí múdrosť B. Fontenella, ktorý povedal, citujem: „Život pre iných nie je len zákon povinnosti, ale aj zákon šťastia.“ A ešte jedno napomenutie Taylora: „Je našou povinnosťou, aby sme urobili svet lepším, ako sme ho našli.“ ... A moji konškoláci a väčšina spolupracovníkov sme sa celý život o to usilovali. A akou mierou sa nám to podarilo, nechám na posúdenie iným!
