Stále cítia potrebu a zodpovednosť pomáhať im začleniť sa do majoritnej populácie. Stúpenci tejto hypotézy nepochopili, že tým, že sme im nedovolili kočovať po európskych krajinách bez ohľadu na Schengenskú dohodu, že ich nútime bývať v mieste trvalého bydliska, že chceme, aby pracovali, že sa vôbec do nich staráme, vytvárame optimálne podmienky pre ich neprispôsobilosť.
Zabúdame na jednu zo základných poučiek, že človeka zmeniť či prevychovať je možné len vtedy, ak to chce osobne, že sa o dosiahnutie absolútnej zmeny vo svojom životnom stereotype bude usilovať sám. V opačnom prípade bude chápať tento proces ako porušenie svojej osobnej integrity. V konečnom dôsledku porušenie svojho práva na sebaurčenie.
K tomuto poznaniu som došiel už v hlbokom socializme, lebo tam tkvejú korene týchto omylov. Každé osvetové stredisko malo v rozpočte na kalendárny rok pridelené finančné prostriedky precigánsku menšinu. Boli to rôzne vzdelávacie kurzy, kreatívna činnosť, záujmová umelecká činnosť a iné kolektívne aktivity. Tieto finančné prostriedky boli účelové a nemohli sa použiť inak. Zabudlo sa však na skutočnosť, že po absolvovaní napr. kurzu varenia, pečenia, šitia... jeho absolventky sa vrátili do asociálneho prostredia, kde nemali vytvorené materiálno-technické podmienky pre pokračovanie v naučených aktivitách.
Podobne aj v rokoch sedemdesiatych a osemdesiatych pri vykupovaní chatrčí a likvidácii cigánskych miniget (osád), ich začlenenie medzi majoritné obyvateľstvo viedlo ku vzniku veľkých get: á la LUNÍK9 v Košiciach. Keďže americký model „indiánskych rezervácií“ v Európe neakceptujeme, tak jedine povinné splácanie pôžičky v prijateľných periodických splátkach a vybudovanie si bývania svojpomocne je správna cesta vedúca k zmene ich myslenia a života. Za predpokladu, že budú pracovne začlenení a odmeňovaní.
Nárokovanie si sociálnej výpomoci bez povinnosti požičané vrátiť nemôže pripadať do úvahy tak, ako nepripadá do úvahy ani u majoritného obyvateľstva. Cigáni musia akceptovať, že nemajú žiadne iné výhody než ostatní občania. Len vtedy pochopia, že sú súčasťou spoločnosti, lebo majú rovnaké práva aj povinnosti.
Tento proces musíme považovať za dlhodobý, lebo len zmena ich materiálnych podmienok bude viesť aj k zmene ich spoločenského vedomia.
Uvediem príklad: Keď si v našej obci viacero mladých rodín zakúpilo staré domy, ktoré svojpomocne prestavali, zariadili a bývajú v nich na požadovanej úrovni, tak prestali plodiť aj deti a v málopočetných rodináchsa o ich výchovu príkladne starajú. Len tak môžeme zamedziť recidíve v ich živote a konaní.
Základný predpoklad pre zmenu je však ich trvalé začlenenie do pracovného procesu. To musia pochopiť naši poslanci, vláda ale aj EÚ. Každý občan v kapitalistickej spoločnosti sa musí postarať o seba sám. Tu neexistuje súciť s chudobným, chorým, invalidom, bezdomovcom... s odkázaným na sociálnu pomoc.To si musia uvedomiť aj Cigáni, tak ako si to uvedomuje majoritná časť populácie. To musia pochopiť aj eurohumanisti, ktorí sa vehementne domáhajú zákonmi zabezpečenej humanitárnej pomoci takto postihnutej časti populácie. Ak chceme pomáhať, tak všetkým – bez rozdielu pleti, národnosti či náboženského presvedčenia. Nemôžeme si tu „pestovať“ minoritnú časť populácie a na ostatných sa vykašľať. Dnešná reálna skutočnosť v Slovenskej republike je však taká, že sa tu porušujú ľudské práva majoritnej časti populácie, čo vyvoláva pocity nespra-vodlivosti a túžby po revanšizme.
