KULTÚRA

Podstatnú časť svojho života som pôsobil v kultúre. Pracoval som ako metodik v okresnom osvetovom stredisku, okresnej či krajskej knižnici, zastával som funkciu okresného a krajského inšpektora kultúry.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Neskôr som bol riaditeľom krajského osvetového strediska, riaditeľom krajskej knižnice i centra voľného času pre deti a mládež a v dôchodkovom veku aj šéfredaktor okresných novín. 

Neuvádzam to preto, aby som sa chválil, ale preto, že ma to oprávňuje vyjadriť sa k súčasnej kultúre – k jej úrovni, obsahu i formám realizácie.

Hodnoty vytvárané v kultúre, v umení vždy odrážajú bytie – materiálnu základňu života spoločnosti – sú od nej závislé. Tituly, ktoré sú predkladané divákovi komerčnýmitelevíznymi stanicami sa až na ojedinelé výnimky musia nazvať antikultúrou, dekadenciou. Hraničia s nevkusom, gýčom. Je to však predkladané so zámerným cieľom ovplyvniť myslenie a konanie predovšetkým mladého diváka, ktorému je podávaná predovšetkým agresívna transatlantická nekultúra. Má to ideologický náboj, ktorého cieľom je degradovať dôsledky socialistickej kultúry a násilne implantovať do myslenia a konania súčasnej generácie nevkus, agresivitu a neúctu k morálnym a kultúrnym hodnotám. Nejde mi o rozbor programovej štruktúry(dramaturgie) komerčných televíznych kanálov; to prenechávam iným odborníkom. Musím však hneď na začiatku tejto časti venovať sa jednému z médií, ktoré má podľa mňa najrozhodujúcejšiu mienkotvornú úlohu i postavenie na mediálnom trhu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tvorcovia, producenti, účinkujúci i tí, čo tieto programy importujú predovšetkým z americkej proveniencie k nám, bez ohľadu na ich hodnotu, majú nesmiernu zodpovednosť za deformovanie svetonázoru, morálky a následne i konanie mladých – ešte nezrelých ľudí. 

Formovanie svetonázoru nechápem len v kognitívnej zložke, ale predovšetkým ako prístup jednotlivca ku každodennému životu v jeho komplexnej podobe. V tom spočíva mienkotvorná sila i zodpovednosť médií, osobitne televízie.

Herci a tvorcovia týchto tzv. obľúbených – divácky žiadaných relácií – osobitne seriálov, predovšetkým v komerčných televíziách sú vysoko finančne nadhodnotení (a to nielen pre ich schopnosť zmocniť sa hereckej postavy), ale predovšetkým za to, že ich tieto televízie z dôvodu potreby obsadenia napr. atraktívnejšími – žiadanejšími typmi, musia dobre zaplatiť. Dôsledok je ten, že štátna – Slovenská televízia nemá z čoho refundovať ich požiadavky, a preto minister kultúry žiada zvýšiť koncesionárske poplatky. V dôsledku tohto štátna televízia reprízuje za socializmu natočené inscenácie, filmy a ďalšie produkcie. V tom vidím vlastne zúfalý stav štátnej televízie. Ide z hľadiska dnešných požiadaviek o kritickú finančnú situáciu štátnej televízie a rozhlasu – v konečnom dôsledku o dramaturgicky i divácky nežiadanú alebo slušnejšie povedané, menej obľúbenú tvorbu vysielanú v týchto médiách. A preto sa nečudujme, že väčšina súčasnej populácie nie je mentálne schopná prijať nič hodnotné.

SkryťVypnúť reklamu

Po roku 1989 pozorne sledujem záujem vládnucej triedy, osobitne prezidentov, o oceňovanie či vyznamenávanie našich ľudí. To, že ani jeden neocenil prácu robotníka, baníka, roľníka, zručného remeselníka svedčí o morálnej i politickej úrovni súčasných vládcov. Akoby v tomto štáte žili či úspešne pracovali len umelci, lekári, inžinieri, vedci; teda inteligencia či cirkevní hodnostári.

Jednoznačne sa to prejavuje i v tvorbe. Kde sú filmy či televízne relácie o životných príbehoch ľudí, ktorí si siahli po roku 1989 na život následkom nedostatočných sociálnych podmienok. Koho zaujíma život podstatnej časti našej populácie, ktorá žije pod hranicou biedy, životného minima, ktorá sa živí vyberaním odpadových košov; bezdomovcov, tých, čo zomreli na ulici, zamrzli alebo sa predávkovali drogami?... Alebo koho zaujíma život robotníka, roľníka, dôchodcu, dlhodobo chorého, invalida..., či život niekoľko stotisíc občanov, ktorí musia chodiť do cudziny za nádenníckou až ľudsky nedôstojnou prácou? Napr. aj umývať zadky nevládnym Rakúšanom, Nemcom a pod., aby si zarobili aspoň na základné živobytie pre seba či svoje rodiny.... Viem, poviete, že je tu charita, ktorá zbiera peniaze pre chudobných, chorých, nevládnych, na vybavenie nemocníc či ústavov opatrovateľskej činnosti, domovy sirôt a opustených detí.

SkryťVypnúť reklamu

Ale práve v tom je zločin súčasného spoločenského zriadenia! V tom spočíva jeho amorálnosť, neľudskosť,... Nezáujem o chudobného, slabého, zdravotne menej schopného...dôsledok egoistickej a retardovanej filozofie a politického presvedčenia, že „Osobná úspešnosť za každú cenu, a to aj za cenu pošliapania práv iných!“

Už som to konštatoval, že materiálna základňa odráža nadstavbu spoločnosti. To sa prejavuje predovšetkým v umení, kde nám v súčasnosti stačí navštíviť výstavy v galériách a zistíme, o súčasnom umení pravdu. Aj tu nie vždy máme estetický či etický zážitok, lebo často je pre nás nepochopiteľné, čo tým konkrétnym výtvarných dielom chcel umelec vypovedať. Ale aj tu vždy i teraz osobitne platilo i platí: „Kto a akou mierou (finančne či ideologicky) prispel k vzniku diela, či pre koho, na čiu objednávku som tvoril“... To platilo za socializmu, pred ním a platí aj teraz. 

SkryťVypnúť reklamu

Jednou oblasťou kultúry bola a aj je ľudová umelecká tvorivosť – ľudové umenie. To bolo tvorené spontánne, vždy odrážalo (aj ťažký) život ľudí. Keď som pôsobil v spomínaných zodpovedných funkciách, tak sme s mojimi spolupracovníkmi aj po roku 1968 vykonali maximum práce pre jeho udržanie a rozvoj. Socialistický štát dával nemalé prostriedky na podporu ľudovej umeleckej činnosti či tvorivosti. Je však pravdou, že k úspešnosti volených pracovníkov národných výborov a vyššie či vysoko postavených straníckych funkcionárov patrilo zúčastňovať sa týchto podujatí, vystupovať na nich s prejavmi, ktoré sme im pripravovali my, odborní pracovníci v kultúre.

Práca v kultúre je vždy tesne spojenás výchovou a vzdelávaním v tom najširšom zmysle slova a prináša úžitok takmer nemerateľný a ťažko kvantifikovateľný. O to viac si treba vážiť úsilie každého, ktorý i napriek takémuto jej osudu vždy znova a znova nachádza silu a odvahu ju ďalej rozvíjať.

V riadiacej i metodickej činnosti som mal šťastie, že som mohol pracovať v tíme spolupracovníkov na viacerých úsekoch kultúrneho života a v kontinuite s tým sme dosiahli dobré výsledky v mimoškolskej výchove a vzdelávaní, štátoobčianskej výchove, v práci zborov pre občianske záležitosti, pri realizácii zásad ekonomiky a organizácie kultúry – pri novom usporiadaní kultúrno-osvetových zariadení klubového typu, novom modeli odmeňovania kultúrno-osvetových pracovníkov a na úseku knihovníctva a informatiky, atď.

Krédom moje práce vždy bola kreativita, tvorivý a zásadový prístup. Mal som vždy svoj názor a nebál som sa ho povedať či presadzovať v praxi – hoci nie vždy som bol pochopený. Ale taký je už osud tých, čo majú svoj vlastný názor a ambície. Chcem tým povedať, že človek musí nájsť dostatok energie, ale i diplomacie a len tak sa mu podarí presadiť nové myšlienky do praxe. Za predpokladu, že získa pre ne nadriadené orgány, kolektív podriadených a ďalších spolupracovníkov a predovšetkým financie. 

Mne sa to podarilo a považujem to za jedno z najdôležitejších kritérií pri konštatovaní o úspešnosti moje práce. Pocit z dobre vykonanej práce, viditeľné úspechy sú najväčšou odmenou v živote. Neviem posúdiť, či dnešní pracujúci majú možnosť pocítiť radosť z práce. Ale pri stretnutiach s ľuďmi, a to bez ohľadu na nimi vykonávanú prácu spolu s ich vyjadreniami, tomu tak nie je. Ale i to je vlastne jeden z nosných atribútov kapitalistickej spoločnosti – veľká armáda nezamestnaných, ktorí sú ochotní zobrať akúkoľvek prácu, a to bez ohľadu na ich kvalifikáciu za minimálnu mzdu. Súčasná spoločnosť v médiách síce deklaruje odbornosť, duálne však mladých nepripravuje na požadované kvalifikácie. A tak študujú čokoľvek a striedajú nezamestnanosť, úrad práce, krátkodobé zamestnanie sa a znovu úrad práce.

Výsledok tejto osobnej kalvárie je depresia, nenávisť k zriadeniu, k štátu, rasizmus, extrémizmus, násilnosti, morálny nihilizmus, vraždy a často aj samovraždy. Vychovávame morálnych mrzákov, čo sa v konečnom dôsledku prejavuje aj pri voľbách. Á la výsledok posledných volieb na Slovensku – extrémisti v parlamente.

Obľúbeným populizmom poslednej doby je: „Musíme sa učiť počúvať masy voličov!“ Ja tvrdím: „Odstráňte vykorisťovanie, dajte národu hmotné a sociálne istoty, prácu, dôstojnú odmenu a extrémisti stratia svoju ideológiu. V konečnom dôsledku i voličov!“

V 1968 až 1969 som mal tú česť pracovať v kolektíve pracovníkov, ktorí pripravovali pod kuratelou Ministerstva kultúry SSR a Ministerstva kultúry ČSR nové Zásady ekonomiky a organizácie kultúry v ČSSR. Bol to model ekonomiky a organizácie kultúry vypracovaný ako návrh jej optimálneho riešenia. Išlo o to, aby o použití prostriedkov na kultúru rozhodovali tie orgány, ktoré zodpovedali za uskutočňovanie kultúrnej politiky, a to s ohľadom na rešpektovanie platných ekonomických noriem a zvláštností organizácie kultúryv jednotlivých subsystémoch kultúry a osvety. Tento model sa začal verifikovať v troch okresoch (aj v Rožňave) na Slovensku, ale v období tzv. normalizácie sa podľa navrhovaných zásad nepokračovalo.

S odstupom času mojou úlohou nie je zhodnotiť fungovanie či výsledky práce vo všetkých subsystémoch. Analýza i syntéza si však vyžadujú prístup k informáciám, v čom som už značne hendikepovaný. Internet a štatistické údaje v súčasnej dobe neposkytujú objektívne pravdivé údaje, a to na základe objednávky štátu, ktorý nemá záujem o ich pravdivézverejňovanie.

Skôr, než sústredím svoju pozornosť na analýzu rokov 1968 až 1989, považujem za nutné povedať, že jedným z mála úsekov, na ktorých sa po roku 1989 dosiahli veľmi dobré výsledky, je pamiatková starostlivosť. Spresnili sa zoznamy kultúrnych pamiatok a rozhoduje sa o zmene ich využitia či obnove v súlade so zákonom. Kontroluje sa stav predmetov a objektov kultúrneho dedičstva, navrhujú a vymáhajú sa sankcie za protiprávne konanie v oblasti národného kultúrneho dedičstva a kultúrnych pamiatok. Pripravujú sa záväzné stanoviská pre stavebné úrady a pre žiadateľov. I keď aj tu sa vyskytujú porušenia zákonov fyzickými i právnickými subjektami. Pozitívne výsledky vidíme všade po Slovensku najmä v historických jadrách miest, ich námestiach, ale i v solitárne umiestnených pamiatkových objektoch a ich účelovom využití. A vďaka i tomu narastá turistický ruch a tým cieľavedomá návštevnosť a využitie týchto objektov.

Mimoškolskú výchovu a vzdelávanie som vždy považoval za prioritnú a permanentnú súčasť kultúry. Pri presadzovaní tohto jej jednoznačného a celej spoločnosti prospešného chápania som sa celoživotne pričinil o jej uvedenie do praxe. Stálo ma to množstvo energie a hodín práce. Podarilo sa mi svojho času získať pre takúto koncepciu v rámci okresu Rožňava a neskôr v Stredoslovenskom kraji početný kolektív riadiacich, výkonných – odborne erudovaných pracovníkov.

Nedocenenie permanentného (aj mimoškolského) vzdelávania po roku 1989 je príčinou poklesu úrovne politického, svetonázorového i odborného spoločenského vedomia. V tom vidím aj príčiny vysokého stupňa vykorisťovania našich občanov osobitne v produktívnom veku. Lebo len triedne neuvedomelý jedinec – nevzdelaný jedinec – sa dá vykorisťovať, manipulovať a beztrestne ovládať. A vlastne o to „nežnorevolučným“ tribúnom a ich následníkom išlo!... V tom boli a sú úspešní!

Podobne dopadla po roku 1989 ajštátoobčianska výchova, revolučné a pokrokové tradície a práca zborov pre občianske záležitosti, ktorým sa venuje pozornosť už len na základeentuziazmu a jednotlivcov pri matričných obvodoch. Nedostatočná pozornosť občianskej výchoveaj na školách je sprievodným javom slabého či žiadneho vlastenectva, nepoznania vlastnej histórie a nedostatočnej občianskej uvedomelosti.

 Po roku 1989 tribúnom z radov hercov, umeleckých pracovníkov a naivných intelektuálov práve išlo o vylúčenie vplyvu štátu na kultúru v jej mnohostranných formách realizácie v miestnych podmienkach. Dobre vedeli, že keď vylúčia vplyv štátu, finančné prispievanie štátu na každého občana v každej obci, tak kultúra bude ponechaná len na dobrovoľné príspevky nadšencov, v konečnom dôsledku bude živoriť alebo zanikne. Otvoria sa veľké brány pre vstup cudzej – antihumánnej – agresívnej ideológie, ktorá sa realizuje masovo aplikovanou transatlantickou kultúrou.„Kto a kedy prizná mea culpa za súčasné status quo v našej spoločnosti, osobitne v kultúre...? Lepšie je vinu hodiť na komunistov...“

Víťazoslav Würschner

Víťazoslav Würschner

Bloger 
  • Počet článkov:  40
  •  | 
  • Páči sa:  47x

Ako spisovateľovi, publicistovi a vydavateľovi mi nedalo aby som sa nepokúsil napísať pravdu o živote mojej generácie. Túto knihu spolu s ďalšími je možné nájsť v niektorých internetových kníhkupectvách. Sú publikované pod mojím pseudonymom Slávo Nitranský. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu