Dospel som k názoru, že sme mali rodičovskou výchovou (v tých časoch z generácie na generáciu) získaný model patriarchálnej rodiny. Otec musel byť zodpovedným živiteľom a príkladom pre celú rodinu. Matka sa venovala viacej deťom v ich prvých rokoch a v období predadolescentnom a v čase adolescencie musel otec byť vzorom pre dospievajúce deti. To platilo pred vojnou (druhou svetovou) i po nej. A tento fakt ako modus vivendi nás priviedol k tomu, že sme sa nebáli vstupovať do manželstva, plodiť a vychovávať deti. Mali sme výchovou vštepenú zodpovednosť za rodinu. V mojom filozofickom svetonázore to bola prioritná zodpovednosť. Priznám sa, že som si nevedel predstaviť (už ako mládenec) život bez manželstva a detí – rodiny. Zmeniť stav slobodný na ženatý mi nerobilo žiadne problémy, skôr naopak, tešil som sa na ten deň. A keď sa tak stalo, bol som pripravený zobrať maximálnu zodpovednosť za rodinu a výchovu detí na seba.
Píšem to aj pre porovnanie s dnešnými mužmi, ktorí nie sú ochotní zobrať na seba bremeno manželstva, rodičovskej výchovy a žiť zodpovedne v rodine. Myslím si však, že k tomu prispieva aj ekonomická situácia v súčasnej spoločnosti, keď predovšetkým študujúci z nemajetných rodín po skončení štúdií sú zadlžení na dlhé roky, keď je problém doma sa zamestnať adekvátne získanému stupňu vzdelania. A musia si zobrať pôžičku na bývanie na tridsaťročné splácanie... To chce viac ako odvahu.
Socializmus, tak ako som to už uviedol v prvej časti, podporoval založenie rodiny. Už po pár mesiacoch po vstupe do manželstva som býval v štátnom byte. Výhodné novomanželské pôžičky, platená materská dovolenka, bezplatné zdravotníctvo i školy, minimálne nájomné a paušál za energie, to boli výdobytky, o ktorých sa dnešným mladým ľuďom vstupujúcim do života môže len snívať. A to musím zdôrazniť, že nik, nemal strach zo straty zamestnania, lebo v Ústave stálo: „Kto nepracuje, nech neje!“ (Zamestnaný musel byť každý). A to je jedna z ďalších právd o socializme, - jeho sociálne vymoženosti.
„...vážim si Ťa najviac na svete, pri Tebe som našla pochopenie, lásku a dobrotu...“
To mi napísala pred viac než štyrmi desiatkami rokov žena, ktorá stojí po mojom boku už skoro päťdesiat rokov a s ktorou sme vychovali dve deti.
Zoznámil som sa s ňou v roku 1968 (ešte pred príchodom Rusov). Táto žena obohatila môj život o dovtedy nepoznané šťastné chvíle, o lásku a ľúbosť v nebeských dimenziách. Prežil som v jej objatí a náručí dokonalé fyzické a duševné splynutie a získala si moju lásku a úctu na doživotie.
V roku 1981 som napísal:
Kto je tá žena? Je mračno vlasov i tlkot srdca v moje dlani, je srnčí pohľad i teplo jej tela v mojej krvi, je oblosť bokov i objatie pevných stehien v mojej koži, je horúcosť jej vnútra i vrenie mojej krvi, je pevnosť ňadier v mojej schráni a čerň jej lona, je chuťou mojej sliny... |
No aj dnes, keď som už v kmeťovskom veku, sa mi žiada tak isto ako pred rokmi, ako mladému mužovi o Nej rozmýšľať, milovať sa s Ňou, láskať Ju, cítiť vôňu Jej tela, Jej tajných miest, byť pri nich tvárou blízko, prežívať hru lásky a opojenie znej. Je súčasťou mojich snov v manželskej posteli. A k tomu prispelo len náhodné stretnutie v roku 1968.
Keď som v úvode tejto state hovoril o ženách v množnom čísle, tak to bolo úmyselne, lebo v mojom živote viac či menej zohrali dôležitú úlohu aj iné ženy. Vždy som svoje známosti delil na dlhodobejšie až trvalé a na známosti jednorazové či krátkodobé, ktoré prispeli obojstranne k našej zábave či k sexuálnemu spestreniu nášho života.
Do tej prvej kategórie patrila aj moja prvá manželka, s ktorou som sa spoznal pri mojom pôsobení na učilišti v Lubeníku. V tých mladíckych časoch som sa ženil v roku 1959 a tiež som bol presvedčený, že doživotne a z lásky. Písal som je vzletné básne a túžil založiť si rodinné šťastie. V rokoch 1962 a 1963 sa nám narodili syn a dcérka. Neviem, či som bol dostatočne pripravený na otcovstvo, ale v lete 1965 obaja veľmi vážne onemocneli. Synček sa po operácii pľúc v Košiciach a po dlhej rekonvalescencii z toho dostal, ale dcérenka 2. mája 1966 v nemocnici v Košiciach zomrela na diagnózu leukémia. Krutá smrť ju vyrvala z nášho kruhu, ale ona ostala navždy v našich spomienkach.
Naše utrpenie nás oboch odcudzilo a nevedeli sme nájsť pointu na preklenutie daného stavu. A tak po vzájomnej dohode sme sa v roku 1968 rozišli s tým, že syn bol zverený s matkiným súhlasom do mojej opatery. A ostatné už viete, lebo na jar 1969 som sa oženil už so spomínanou terajšou láskou, s ktorou sme spolu vychovali syna a druhú dcérku, ktorá sa nám šťastne narodila.
Musím sa však priznať, že, žiaľ, som spoznal aj také ženy, ktorých hlavným cieľom ich ctižiadosti bolomuža len ponížiť. O týchto ženách radšej pomlčím, lebo zasiahli do môjho života aj neblahým spôsobom. Ale takáto skúsenosť muža len zocelí.
Boli aj motýliky, ktoré preleteli okolo kvetu a ovanuli ho vánkom svojich krídel. Boli aj včeličky, ktoré bažili po nektári či potrebovali z kvetu nabrať peľ, aby mohli letieť na iný kvet... Tieto však ostali krásnou spomienkou a ich vôňu odniesol vánok života v diaľ... Patrí im však poďakovanie za obohatenie môjho života.
Mojím údelom vo vzťahu k ženám bol večný smäd po kráse, ktorá je vtelená jedine do ženy, do jej pohybov, do jej pohľadu, do celej jej duše a tela.
Môj celoživotný vzťah k nežnému pohlaviu ma však priviedol k poznaniu, že najlepšou skúškou manželského (partnerského) spolužitia je utrpenie a šťastie. Keď dve bytosti prejdú touto dvojnásobnou skúškou života a ukážu v nej svoje chyby a prednosti, keď takto preveria svoje povahy, potom môžu ísť ruka v ruke až po hrob.
Neúprosný čas mi velí, aby som uzavrel kapitolu „ženy v mojom živote“, a to nielen na stránkach tohto pokusu o autobiografické reminiscencie, ale už aj v mojom reálnom živote slovami: „Iba jedna vec by bola horšia ako žiť so ženami – žiť bez žien.“
A ja mám obrovské šťastie, že ženy obohatili môj život, že ženu, ktorú som si pred rokmi vyvolil, mám stále pri svojom boku.
A už celkom na záver uvádzam ponaučenie E. Pascala pre obe pohlavia:
„Muž je mladý,
ak ho žena môže urobiť šťastným i nešťastným;
vstupuje do stredného veku,
keď mu môže poskytnúť šťastie, ale už nie nešťastie;
je starý,
ak mu nemôže darovať ani jeden z týchto darov.“
