Citujem: „Pracovný pomer zrušuje sa z dôvodu, že v roku 1968 narušil ste svojou činnosťou tak vážne socialistický spoločenský poriadok a záujmy štátu a strany, že Vaše ďalšie zotrvanie v štátnom aparáte hoci aj na kratšiu dobu po zistení týchto nedostatkov bolo by na škodu organizácie.“ (Koniec citácie.)
Pritom Komisia pre školstvo a kultúru pri tom istom ONV mi 10. decembra 1968 udelila „ČESTNÉ UZNANIE“ za dlhoročnú úspešnú prácu na úseku kultúry v okrese.
Už vtedy začalo obdobie normalizácie...
Prenasledovanie a zneucťovanie ľudí, ktorí zodpovedne a svedomite pracovali pre spoločnosť. Bol to začiatok konca komunistickej strany a socializmu vôbec. Keď strana (akákoľvek) začne odstreľovať vlastných ľudí, vo vlastných radoch, musí rátať s tým, že je len otázkou času, kedy prejde do zabudnutia, ostane už len súčasťou histórie. Jej definitívny koniec prišiel po roku 1989. Nie Gorbačov s perestrojkou, nie pápež, ale Husák s jeho doktrínou „očistenia“ strany zapríčinil (i) jej koniec. Vlastní členovia stranu už nechceli a majoritná väčšina ju poslala do zabudnutia!
Začala pre mňa nová etapa práce vo funkcii metodika v osvetovom dome (osvetovom stredisku). Plnou mierou som zúročil skúsenosti z riadiacej práce na národnom výbore i vedomosti získané štúdiom na odbornej osvetovej škole.
Musím však na svoju česť prehlásiť, že napriek vylúčeniu z radov členov komu-nistickej strany mi bolo umožnené pristupovať tvorivým prístupom k práci, stranícka organizácia a zriaďovateľ - okresný národný výbor – mi nerobili žiadne prekážky pri realizácii nových foriem práce – ich zavádzaní do praxe, pri publikačnej a odbornej prednáškovej činnosti. Vďaka podpore spolupracovníkov, uvoľnených funkcionárov prvostupňových národných výborov a ich kultúrno-osvetových pracovníkov sme dosahovali veľmi dobré výsledky, a to aj napriek normalizácii. Podarilo sa mi naplniť moje osobné životné krédo, že: „... neverejná tvár človeka, je jedným zo základných predpokladov, aby sa človek nemusel vždy a všade tváriť, aby mohol ostať sám sebou.“
Socializmus ako ideológia zlyhal a s ním aj industriálna – robotnícka kultúra. Prestal byť pútavý – perspektívny pre masy. A to vďaka komunistickej strane, ktorá z hľadiska obsahu i foriem práce sa stala štátotvornou a diktovala celej spoločnosti svoju doktrínu chápania sveta. Uznesenia akejkoľvek strany môžu byť záväzné len pre členov vlastnej strany a nie pre nepartajných – celú spoločnosť. Strana sa stavala do neomylných pozícií, vybudovala si celoúzemné vlastné administratívne aparáty, sanatória len pre stranícky aparát. Pre tento aparát pracovali národné výbory, ktoré ho kŕmili hodnotiacimi správami. Všetci riaditelia v celospoločenskom odvetvovom či prierezovom pohľade boli v nomenklatúre a museli pracovať pre stranu. Rozpracovávať uznesenia zjazdov i podávať straníckemu aparátu odpočet o ich plnení. Zdnešného pohľadu absurdná situácia v spoločnosti.
Záver i poučenie: Každá diktatúra má raz koniec!... A tak odišiel do zabudnutia i model pofebruárového (1948) usporiadania života spoločnosti. Je však pre nás tragické to, že sme vyliali z vaničky s vodou i dieťa.
Bolo potrebné uchovať a rozvíjať to, čo bolo v ekonomickej základni i nadstavbe spoločnosti pokrokové a dobré. ... Nestalo sa tak a tým nastal zákonitý úpadok celej spoločnosti v jej celom priereze. To pochopila už väčšina našich občanov, ktorí chápu, že pri zachovaní zákona „negácie negácie“ sme sa mohli mať podstatne lepšie ako sa máme. Nemuseli sme prežiť a i dnes stále prežívať osobné sklamania, tragédie. Tak ako som to decentne demonštroval v predošlým kapitolách. Naše poznanie a každodenný život mohol byť krajší, bohatší a humánnejší. Bolo by ho determinovalo: „Všetko pre človeka a nielen pre politikov a vládnucu triedu vykorisťovateľov!“
Komunistická strana v období normalizácie dospela do štádia, že v riadiacej práci a to nielen vo výstavbe vlastného aparátu začala uplatňovať elitárstvo.Staré – „osvedčené“ kádre boli neomylné, v pohovorových skupinách vylučovali z radov strany, štátnej správy, podnikov, družstiev, v školách, kultúrnych zaradeniach... schopných, nadaných odborníkov, a to s cieľom upevniť si svoje postavenie. Vylúčení pracovníci museli vykonávať často menej kvalifikovanú prácu, boli na dlhé roky vyčlenení zo spoločnosti. Nikoho nezaujímalo, že spoločnosť stratila zväčša najlepších odborníkov.
Elitárstvo sa však prejavilo v strane už pred rokom 1968, a to pri uplatňovaní kvót prijatia za kandidáta, neskôr člena strany. Akákoľvek strana musí pracovať s vyspelou členskou základňou, oddanou politike strany, jej taktike a stratégii pri realizácii krátko i dlhodobých cieľov. To bol jeden z ďalších omylov strany, ktorý prispel taktiež k jej koncu... Totiž žiadna strana si nemôže dovoliť ignorovať záujem občanov o vstup do jej radov – musí ho vítať!
Početná skupina odmietnutých občanov sa po roku 1989 pridala k tým, ktorí už nechceli vedúcu úlohu strany v spoločnosti zabezpečenú ústavou. Nechceli už vlastne žiadnu stanu. Občianske hnutie a Verejnosť proti násiliu zopakovali tie isté chyby... podobne i všetky strany usilujúce sa o moc po roku 1989. Samozrejme i strany, ktoré sú pri moci i v súčasnosti.
V danej etape usporiadania sveta si triezva časť spoločnosti na základe historicko-empirického poznania postaví otázku: „Sú vôbec potrebné strany?“ ... Vo verejnoprospešnej práci pre ľudí rozhodujúci podiel budú podľa mňa mať záujmové združenia ľudí. Keď chce ľudstvo prežiť, tak sa musí rozlúčiť so stranami, ktoré v medziľudských vzťahoch šíria nenávisť, zlo, boj o moc v štáte i vo svete. I keď dnešní tzv. demokrati si bez nich vládnutie nevedia predstaviť. Osobne som presvedčený, že budúcnosť ľudstva a predovšetkým jeho relatívne bezkonfliktné súžitie je možné jedine bez náboženstiev,kapitálu a strán. Tieto tri najhlavnejšie kategórie v priebehu historického vývoja ľudstva ho priviedli k absolútne uplatňovanej metóde: „Rozdeľuj a panuj!“ ... Ľudstvo sa musí zbaviť náboženskej nenávisti, rasovej segregácie, všetkých antagonizmov, ktoré sú produktom kapitálu a v dôsledku jeho vlády i všetkých túžob o nové delenie sveta prostredníctvom vojen, drancovania prírodných zdrojov, v končenom dôsledku túžob vlastníkov výrobných prostriedkov pošliapať ľudské práva ba aj život človeka. Keď chceme prežiť, tak našou povinnosťou je, aby sme svet urobili lepším!
Položme si otázku: „Prečo komunisti, ktorí sa hlásili filozoficky k ideálom spoločnosti založenej na humánnych cieľoch, uplatňovali perzekučné metódy, násilie i vraždenie ľudí?“...
Históriu ľudstva v jej priereze sprevádzala vždy, v každom čase a režime potlačovateľská funkcia.Vládnuca trieda pri vládnutí realizuje svoju moc na základe brutálneho podriadenia si vykorisťovaných.
Brachiálna moc je jednou z najčastejšie uplatňovaných metód vládnutia. Rebel či uvedomelý, ideologicky erudovaný oponent je neškodný jedine za mrežami. A túto filozofiu vládnutia uplatňujú najčastejšie imperiálne národy, ktoré už vo svojich génoch majú zakódované tieto vlastnosti. Na veľkú škodu pokrokovej časti ľudstva socialistická revolúcia zvíťazila v Rusku, v tom čase v jednej z najzaostalejších zemí. Ruské chápanie usporiadania sveta, spoločnosti bolo exportované prostredníctvom ideológie do sveta a neskôr na nimi okupovaných územiach aj prekvitalo.
Dôležitú úlohu pre uvedomovací proces robotníckej triedy vo svete, a to aj na našom území, pri vzniku komunistických strán zohrala jej každodenná skúsenosť. Lebo aj vláda „tatíčka“ Masaryka sa neštítila uplatniť voči robotníkom brachiálne metódy vládnutia. O skúsenostiach získaných v protektoráte a v tzv. slovenskom štáte, v ktorých tieto metódy vládnutia boli rozpracované a uplatňované voči vlastným ľuďom v masovom meradle, už nepochybuje nik, ak tak len ich vyznávači.
V celosvetovom meradle imperiálne národy a vykorisťovatelia v túžbe po neobmedzenom vládnutí, ktoré je sprevádzané absolútnym rozkrádaním nerastných zdrojov napadnutých krajín, uplatňujú pod rúškomdemokratického riešenia života v týchto krajinách cynické a sadistické metódy vládnutia. A to sa deje bez vyhlásenia vojny. Spomeňme si len na niektoré ako Kórea, Vietnam, Afganistan, Irak, Libanon, Líbya, Balkán, Sýria, Egypt, Alžírsko, viaceré štáty v Afrike, ČSSR (1968), Ukrajina (Krym), atď. ... Paradoxné je však tvrdenie, že lenfašisti a komunisti perzekvovali a vraždili. Celá história ľudstvasú len vojny monarchov i národov. Bolo tak v staroveku, stredoveku i novoveku. Privlastňovanie si a okupovanie území, vyvražďovanie pôvodného obyvateľstva v mene „izmu“, iného náboženstva, rasizmu. ... Tragické je ale to, že na takto získaných územiach tieto imperiálne národy si založili svoju vládu, civilizáciu a ústavou zabezpečenú parlamentnú demokraciu.
... Nie, neospravedlňujem obdobné konanie „taktiež komunistov“, lebo je v rozpore s mojím humanitným krédom chápania spolužitia ľudí, bez ohľadu na „izmus“, ktorý vyznáva ich rasu, farbu pleti či politické presvedčenie. Nikdy sa však nezmierim stým, že za slovenského štátu, po vojne (1945), po Februári 1948 sa u nás vyskytovali (a i dnes vyskytujú) jednotlivci s takýmto presvedčením a konaním.
Môžem zodpovedne prehlásiť, že moja (naša) generácia takýchto vyvrheľov nemala. Nebolo tomu tak v študentských časoch, v priebehu 42 rokov môjho zapojenia sa od pracovného procesu odpracovaného predovšetkým v štátnej a verejnej správe i v mojom dôchodkovom veku.
Príčinou takého konania ľudí je priemyselný kapitál.
Vďaka kapitálu sú boháči čoraz bohatší a bedári sú čoraz chudobnejší. ... Nemusíte sa obávať, že sa tu budem dovolávať KAPITÁLU, základného Marxovho diela, ktoré odhalilo zákony kapitalistického spôsobu výroby. Môžem však odporučiť pochybujúcim, aby si naštudovali exaktné a trvalé poznatky z tohto diela. Ale aby som nešíril skepticizmus do názorového chápania vývoja spoločnosti v nasledujúcich rokoch, tak musím povedať, že ideály vždy menili abudú meniť svet! Zo zásad a ideálov, zo zdrojov rovnako triviálnych anedôstojných, vzišli možno všetky vojny, revolúcie, hnutia, náboženstvá, cirkvi, nacionalizmy... Už Bismarck konštatoval: „Revolúciu pripravujú géniovia, uskutočňujú fanatici a jej plody zberajú podvodníci.“ ...
Priznajme si, že je len otázkou, akou mierou nášho poznania sme ochotní pripustiť pravdivosť týchto tvrdení. Zamyslime sa nad socialistickou či „nežnou“ revolúciou alebo aj hlbšie do histórie – nad buržoáznymi revolúciami.
„V súčasnej etape majitelia kapitálu stimulujú proletariát ku kupovaniu stále väčšieho množstvaa stále drahších výrobkov. K tomu využívajú pôžičky, ktoré sami poskytujú. Zvrat nastane vo chvíli, keď sa tieto pôžičky stanú nesplatiteľnými. Nesplatené pôžičky nútia banky požičiavať si u štátnych inštitúcií. Rozhodujúca rola štátu v pôžičkách súkromným firmám bude prvým znakom nástupu novej éry – éry komunizmu a to na celom svete.“ To napísal Karol Marx v KAPITÁLI ešte v roku 1867. Marx urobil vyčerpávajúcu analýzu kapitalizmu ako spoločensko-ekonomickej formácie, odhalil zákony jej vzniku, vývoja a zániku. ... Súčasný stav kapitalizmu a kapitálu vo svete potvrdzuje jeho vedecký prístup i Marxove závery.
...
Od samých počiatkov ľudstva ľudia verili v existenciu nejakej vyššej moci a odvtedy sa zúfalo snažia preniknúť k božstvu. VzývajúAlaha, Budhu, Šivu, Jehovu, Ježiša, Boha a množstvo rôznychmenej vplyvných a mocných svätých. Každý znás má svoju jedinečnú predstavu boha. Všetci si myslíme, že náš boh je ten pravý, že všetci ostaní bohovia sú falzifikáty. Aby sme to dokázali, po celé stáročia zabíjame vyznávačov nepravých náboženstiev, navrávame si pritom, že konáme posvätné činy v mene pravého Boha. Ešte aj dnes sa navzájom zabíjajú katolíci a protestanti, Židia a moslimovia, moslimovia a hinduisti, sumiti a šiiti. A tak ďalej a tak ďalej. Zabúdame, že boha môže každý z nás hľadať svojím vlastným spôsobom, bez mávania krvavými mečmi. Ozajstné spasenie a najlepšie náboženstvo na svete je podľa mňa trvalý mier vo svete.
Nezabúdajme, že „INTER ARMA – SILEN MUSAE. KEĎ ZBRANE RINČIA – MÚZY MLČIA!“
A práve z toho dôvodu som vyslovil tézu, že ak chce ľudstvo prežiť, musí sa rozísť aj s náboženstvom. V plnom význame slova nasledujúceho citátu sa vyvíjalo aj moje filozofické myslenie. „Náboženstvo vzniklo vtedy, keď sa stretol podvodník s hlupákom“ Wolteir. ... A ešte jedna hlboká múdrosť, ktorú vyslovil Paulo Coelho (brazílsky spisovateľ): „Ľudia majú teraz ešte strach milovať. Veľmi ľahké pre ľudí je milovať Boha. Keď sa niečo stane, tak povedia: „Vďaka Ti, Bože“, alebo: „Odpusť, Bože“. Veľmi ťažké je však milovať iných ľudí, pretože je to výzva, zápas a nikdy neviete, ako sa to skončí. Je potrebné platiť cenu za svoje sny a podstupovať toto riziko.“ ...A táto jeho prezieravá múdrosť platí aj v súčasnosti.
