Chcem tým naznačiť, že analyzovať problematiku života Rómov v našej spoločnosti je nepopulárnou úlohou, hraničiacou so sebazničením. Nezavďačíte sa žiadnej zo strán, lebo či Rómovia, či gadžovia budú vždy hľadať „svoju pravdu“, t. j., že vina nie je v nich, ale v tých druhých. Vystavujete sa riziku, že vaše nezištne mienené názory budú interpretované ako rasistické. Napriek tomu považujem za svoju morálnu povinnosť prispieť svojou úvahou k riešeniu týchto, dnes osobne nepopulárnych otázok.
Zamyslime sa nad fenoménom rómskej problematiky.
Pôvodné kočovné kmene sa do Európy rozšírili z ázijského kontinentu a boli viac-menej nútené v rámci asimilácie s pôvodným obyvateľstvom usadiť sa a prijímať pri svojej domestifikácii jeho morálku i právo. Ich etnické zvláštnosti sa vyprofilovali v závislosti s ich kočovným životom, súviseli s určitýmiremeselnými zručnosťami a vplývalo na nich predovšetkým voluntaristické chápanie života. Hudba, spev a tanec ako útek pred obyčajným slovom, ich špecifický autentický folklór im pomohol vyprofilovať sa a zdokonaliť seba samých. Toto umenie tvárnilo Rómov a pomáhalo rómskej duši prežiť. Spev, tanec, rezbárstvo, kováčstvo, drotárstvo, košikárstvo či iné pracovné zručnosti boli vždy späté s ich bytím a sich existenciou, ale ju aj odrážali. Isteže, pašovanie koní, drobné krádeže, kupliarstvo, vešteniaa pod. ich tiež profilovali, ale zároveň odvracali od všedného, špinavého a nebezpečného, až niekedy avanturistického spôsobu života. Navracali im nádej, že aj ich život bude raz krajší.
Starší občania si ešte pamätajú kočujúcich Cigáňov, ktorí tiahli od dediny k dedine či mestu. Bolo tomu tak za bývalej republiky, ale ešte aj po skončení druhej svetovej vojny. Osobité interpretovanie sociálne politiky v socialistickej spoločnosti násilne zotrelo rozdiely medzi ľuďmi, medzi tými, čo na svoje živobytie zarábali poctivou prácou a medzi parazitujúcim príslušníkmi spoločnosti. Všetci sme si boli rovní. Však sme sa oslovovali súdruh – súdružka. Zabudlo sa na ono Schillerovo: „Ak chceš poznať ľudí, pozri sa na ich prácu“. Však pracoval i ten, ktorý sa len opieral o lopatu. A odmeňovanie za vykonanú prácu – podľa zásady množstva a kvality práce, skôr chápané ako nivelizácia miezd či ústavou zakotvená povinnosť pracovať, viedli k tomu, že Rómovia, až na ojedinelé výnimky, nemali záujem o štúdium a získanie odbornej kvalifikácie. A po roku 1989, po páde politického systému, keď postupne narastajú požiadavky na kvalifikovanú prácu, ale i s rastúcim fenoménom nezamestnanosti si viac či menej zvykli na sociálnu podporu a sú pasívni pri prejavení záujmu o vzdelanie. Ospravedlňujem sa tým, ktorí sú opakom môjho konštatovania a nehádžem všetkých do jedného vreca. Tí sú však skôr výnimkou než pravidlom.
K sociálnej politike interpretovanej za socializmu ako „riešenie cigánskej otázky“ patrilo poskytovanie účelových finančných prostriedkov na mimoškolskú výchovu a vzdelávanie, na kurzy varenia, pečenia, strihov, šitia apod. , ktoré mali pomôcť k ich včleneniu do spoločnosti. Tieto však nepriniesli žiaden úžitok, lebo o zakúpenie šijacieho stroja nebol záujem ani o gadžovské jedlá. A po absolvovaní kurzu všetko išlo po starom.
Vykupovanie chatrčí, násilné presťahovanie do bytoviek či opustených domov na dedinách v nádeji, že spoločný život v zmiešanej komunite napomôže k ich asimilácii, bolo jedným z ďalších omylov interpretácie rómskej politiky predošlého režimu. Totálne zničené byty – bytovky, vytvorenie get je hanbou spoločnosti.
Rasová neznášanlivosť i segregácia ako celosvetový problém sú neospravedlniteľné, ale ich vznik v podmienkach Slovenskej republiky bol determinovaný aj týmito skutočnosťami.
Návod pre riešenie tejto relatívne neriešiteľnej tvrdej reality vidím v začlenení neprispôsobivých Rómov( iný vhodnejší výraz mi neprichádza na rozum) do procesu práce. Rozumej do zákonnou normou vymedzenej povinnosti ich prevýchovy prácou. Zoberme si analógiu z histórie Ameriky, kde pôvodné obyvateľstvo – Indiánov –zhromaždili v rezerváciách a prácou, misionárskym vplyvom, šírením kresťanskej morálky i vzdelanosti, a to pod dohľadom vlastnej samosprávy boli prinútení osvojiť si nové návyky, získali vzdelanie, kvalifikáciu a naučili sa vážiť si svoje práva i plniť povinnosti voči spoločnosti a štátu. V konečnom dôsledku sa adaptovali na život v prospech svoj i celej občianskej komunity.
Život nám potvrdzuje, že všetci sme na jednej lodi, ale predovšetkým Rómovia si musia uvedomiť, že súčasný svet hľadá a potrebuje ľudí, ktorí dokážu niečo urobiť, nie tých čo vysvetľujú, prečo niečo neurobili.
Som presvedčený, že predovšetkým v záujme Rómov by malo byť, aby túto objektívnu zákonitosť života pochopili.
