Zaujalo ma aj cieľavedomé, zámerné pôsobenie na mládež, a preto sme prijali dve desiatky detí a mladých chovateľov do dedinskej organizácie.
Každé naše stretnutie začínalo mojou prednáškou z veterinárneho minima a pokračovalo besedou. Osobne som navštevoval jednotlivých chovateľov a usmerňoval ich pri riešení vhodného ustajnenia zvierat a nutnosti chovať čistokrvné zvieratá. Poskytoval som potrebné rady z veterinárnej oblasti pre rozvoj drobnochovu. Deťom a mládeži sme venovali osobitnú pozornosť.
V polovici sedemdesiatych rokov si ma členovia zvolili za tajomníka okresného výboru, kde som mal možnosť aktívne pôsobiť na členskú základu, rozdeľovať krmivá, zabezpečovať výstavy a celkový chod organizácie.
Dosiahli sme dobré výsledky nielen v obci, ale i v okrese. Mrzí ma dodnes len to, že po mojom odchode z okresu v roku 1976 v obci tak dobre rozbehnutá činnosť postupne upadala. Potešilo ma však, keď aj po rokoch mi udelili čestné uznanie za dlhoročnú obetavú prácu a za zásluhy o rozvoj drobnochovu.
Dnes, keď už značná časť zakladajúcich členov zomrela, ma teší to, že práca a osveta s deťmi priniesla pre nich pokrok k prístupu k drobnému zvieratstvu, ktoré udržiavajú aj v súčasnosti.
Začiatkom roku 1976 som stál pred mimoriadne dôležitým osobným rozhodnutím; „Odísť či neodísť z okresu?“... Vedel som, že svojím odchodom navždy preruším vzťahy s funkcionármi na prvostupňových národných výboroch, s matrikárkami, osvetovými pracovníkmi, s riaditeľmi a učiteľmi škôl, s ktorými som mal vybudované veľmi dobré osobné až priateľské vzťahy. S týmto vynikajúcim kolektívom ľudí – nadšencov a schopných organizátorov sa mi (nám) podarilo zorganizovať desiatky podujatí, aktivít presahujúcich svojím dosahom aj hranice okresu. Najkrajšie spomienky mám na výmeny skúseností, ktoré sme zvládli na vysokej organizačnej úrovni a predovšetkým „ľudskej spolupráce“. Toto všetko zanechalo vo mne aj citový vzťah k týmto priateľom, ktorí(é) sa vedeli nezištne angažovať do kultúrno-osvetovej práce v prospech občanov.
Rozhodol som sa toto všetko opustiť nie pre karieristické pohnútky, ale cítil som potrebu dokázať niečo nové – nepoznané. Osobitne ma lákala aj Banská Bystrica – rodné mesto môjho otca, mesto, v ktorom vyštudovala svoju alma mater moja mamička i otec a v ktorom som prežil predškolské roky môjho detstva, ktoré poznamenalo Slovenské národné povstanie a oslobodzovanie Červenou armádou.
Odišiel som s ľútosťou, ale nikdy som to neoľutoval. Spoznal som nové dimenzie mojej práce a získal už stovky dobrých spolupracovníkov v Stredoslovenskom kraji, v Osvetovom ústave v Bratislave, na Ministerstve kultúry SSR, v Matici slovenskej a Slovenskej národnej knižnici v Martine a v Bratislave. Bolo mi umožnené vycestovať s kultúrnymi telesami do cudziny, z ktorých si osobitne vážim kultúrny zájazd s profesionálnymi hercami do francúzskej republiky v roku 1983.
Výsledky mojej práce som už rozobral v inej stati tohto dokumentu.
Chcem poďakovať všetkým ľuďom dobrej vôle, ktorých som spoznal v priebehu môjho života a mojej práce, ktorí mi pomáhali zodpovedne plniť úlohy na poli kultúrno-osvetovej, výchovnej a vzdelávacej práce v prospech občanov. Bez ich prispenia by som to nebol dokázal... Moja hlboká a úprimná vďaka, priatelia.
