Vieme si vôbec vážiť veci ktoré máme keď ich máme? Často ich berieme ako samozrejmosť, a pritom nevidíme, že je to vlastne vždy taký malý zázrak ktorý zažívame práve teraz, práve s týmto človekom, práve teraz a túžime aby to bolo tak stále.
Hľadáme, stále hľadáme niečo dokonalejšie a lepšie, a pri tom nevidíme že sme to už našli, a potom sme sklamaný a chybu hádžeme vždy na druhých a pritom je to vlastne v nás, nevieme si vážiť chvíle ktoré nás napĺňajú.
Často ľutujeme a hľadáme chyby v minulosti, ale nikdy sa z nej nepoučíme, znova a znova stúpame do ďalšieho hovna. Začneme si vážiť to čo bolo, to čo sme dostávali až príliš neskoro.
Otupený časom a minulosťou na to aby sme si opäť vedeli vážiť to čo sme dostávali aj to čo dostávame práve teraz ... sme už citovo vyprahnutý a ubolestený na to, aby sme sa vedeli obzrieť za seba a pozrieť sa vlastne akú spúšť za sebou nechávame, a namiesto zúrodnenia ničíme a ničíme ... veď čas to aj tak vyrieši.
Fiona nájde svojho Shreka. Shrek je romantický, pre Fionu schopný spraviť všetko, Fiona berie, berie, no neváži si nič, aj keď dúfa.... no toto by sme už nenazývali rozprávkou. Zbytočne Fiona potom svoje správanie nazýva Shrekovou neschopnosťou a slovami že aj tak nežijeme v rozprávke. Ona túžila po Shrekovi a ten prišiel, v správnom čase. Aj keď si vždy priala Shreka, vidina rýchlo nadobudnutého kráľovstva bola silnejšia..... kráľovstva ktoré sa rozplynulo ako dnešná ranná hmla. Až vtedy vidí realitu ktorú hmla ukázala, že rozprávku už vlastne zažila, a písať jej príbeh mohla iba ona sama.
a čas ide ďalej ......... opäť o niečo chudobnejší.... opäť tmavší približujúci sa k čiernej diere.... ak v nej už dávno nie je, len pre svoju sebeckosť ju ani nevidí ... čierna diera rastie iba v nás a pohlcuje naše vnútro
