„Pracovať sa oplatí!“ Určite?

Víťazný pochod prodemokratických síl prinieslo ďalšie problémy, ktoré nemuseli byť tak vypuklé. S fanfárami nastupujúci raz vykopnutý minister so sloganom „Pracovať sa oplatí“ zasadol na trón a nastala ešte horšia degradácia spoločnosti občanov, ktorí mali a majú ešte aspoň trocha charakteru. Ale začnime od začiatku. Zdegradovaný občan, ktorý v dobrej viere, že pracovať alebo podnikať sa oplatí, ktorý nebol u toho správneho zamestnávateľa či pri podnikaní nemal na účtovníka, skrachoval prevelice rýchle. Vyhodený na dlažbu alebo zbankrotoval. Invázia daňového úradu a exekútorov ho obrala pomaly aj o posledné nohavice. Potáca sa niekoľko rokov nezamestnaný odkázaný na pomoc spoločnosti. Žije z dávok a chodí na rekvalifikácie, ktoré sú mu nanič, pretože ho spoločnosť jednoducho ignoruje a nemieni zamestnať. Má biľag, dlhodobo nezamestnaný, neperspektívny, spoločnosť takéhoto občana nemieni akceptovať. Po niekoľkých rokoch márneho snaženia sa nájde firma, ktorá ho skusmo zamestná a zisťuje, že možno bude preňho prínosom. Začína nádej v rodine, že sa všetko obracia k lepšiemu. Ani nie po krátkom čase, supy sa začínajú znova zlietavať a vrhajú sa na rodinu. Zablokovanie účtov, exekúcie na plat, nemožnosť platiť základné platby nevyhnutné na život. Hrozba, že spoločnosť ho už definitívne vydedí zo svojho stredu medzi marginalizovanú societu – homeles. Veď tam patrí nie?

Určením minimálnej mzdy, ktorej sa mnoho zamestnávateľov drží ako katechizmu, degraduje prácu, zamestnanca a zmysel toho aby sa zvýšila zamestnanosť. Vládne výkriky o priemernom plate, zahmlievajú pred EÚ, jej nemohúcnosť lepšie plateného zamestnania. Pristúpila na hru: „Nízka mzda, vysoký efekt zamestnanosti, väčší prílev zahraničných investícii“. Je to krátkozraká politika. O tom by vedeli lepšie hovoriť ekonómovia. Ale vráťme sa k problému.Otázka znie: „Ak má občan nízky plat, z ktorého veľmi ťažko vychádza, pretože traumy minulosti a deficit financií je priveľmi veľký a spoločnosť kričí priam reve : - Pracovať sa oplatí – pýtam sa spoločnosti: Oplatí sa pracovať? Oplatí sa pracovať, keď nemá možnosť sa brániť, nemá možnosť na advokáta, lebo už predsa pracuje, nemá nárok na bezplatnú právnu pomoc. Oplatí sa za takýchto situácii pracovať? Keď sa k tomu čestne postavíme asi nie. Spoločnosť nedozrela na to aby pomohla sociálne znevýhodneným k zlepšeniu existencie bez frustrovania rodiny. Nedozrela k tomu aby pomohla reštrukturalizovať nedoplatky jednotlivcom, ktorí sa úporne snažia vrátiť medzi civilizovanú spoločnosť. Peniaze na oddĺženie bank našla. Našla ich z vašich daní a predala do zahraničných rúk. Tie teraz zdierajú vás svojimi poplatkami, ktoré nie sú dvakrát kóšer. Národná banka to akceptuje, ministerstvo financií taktiež aj keď vie, že zisky nie sú primerané. Čo tak pomôcť aj ľuďom, ktorí sa chcú vrátiť medzi civilizovanú spoločnosť a byť jej na prospech. Ako? To je otázka pre novú ministerku v spolupráci s ministerstvom spravodlivosti ako by mala pomôcť takto segregovaným obetiam. Aby občan, ktorý bol dlhodobo vytláčaný, dokázal primerane vyžiť, splatiť svoje záväzky bez traumy na duši a bol spoločnosti na úžitok a nie na ťarchu. Tak ako „Oplatí sa pracovať za minimálnu mzdu, s exekútormi na krku, s hrozbou, že občan ostane na ulici?“ Toto nech si zodpovie každý sám. Čestne, nech sa zamyslí a k tomu postaví. „Fušky“ či akékoľvek čierne práce obchádzajúci zákon, človek, ktorý prežil a prežíva takúto traumu nebude akceptovať. Chce žiť čestne, tak ako Boh hovorí: „… lebo robotník je hoden svojej mzdy…“ (L10,7)

Byť čestný alebo alebo „Každý si je strojcom svojho šťastia“? Zodpovedzme si každý sám. Stimuly versus nezamestnaný
Neplatič, ako vzniká takáto osobnosť ...