Dnes bolo konečne počasie vhodné na kúpanie. Malé rakúske mestečko a malá plaváreň ako stvorené na plávanie. Chodím tam rád, nielen kvôli oddychu a športovaniu. Keď mám viac času ako obyčajne a nemám spoločnosť, tak pozorujem ľudí.
Ukrajinci tam nemôžu chýbať. Zvyčajne boli veľmi nápadne oblečení, ale to sa už zmenilo. Prispôsobili sa. Prekvapením pre mňa bolo zistenie, že až 80 percent dospelých Ukrajincov, ktorí požiadali o azyl v Rakúsku, má stredoškolské a väčšinou vysokoškolské vzdelanie.
Malá, blonďavá mamička so synom vošli do malého bazénu. Veľmi pekná a zdalo sa, že aj milá žena. Neustále sa usmievala a tešila sa ako jej syn nadviazal kontakt s domácim, rakúskym chlapčekom. Pozorovala ich oboch a mierne sa vzdialila. Mne už bolo trápne toto zazeranie, ale nemohol som si pomôcť. Ten milujúci úsmev si zapamätáš. Láskyplný, profesionálny? Nikoho iného nevnímala, len svojho synčeka. Postupne však úsmev vädol a ja som nevedel prečo. Dovtípil som sa až vtedy, keď mi ponad hlavu preletel pravdepodobne Afganec a za ním možno pätnásť jeho súkmeňovcov. Vyvádzali a zápasili ako malí chlapci. Vystresovaná Ukrajinka zvážnela a vzdialila sa. Posadila sa na deku, otvorila pivo a poriadne si odpila.
Správanie cudzincov mi pripadalo infantilné, takisto ako myslenie našich politikov, ktorí si myslia, že Slovensko síce potrebuje cudzincov, ale treba si vybrať len tých vzdelaných a vyučených. Takých je len mizivé percento. Nemám nič proti tomu keď cudzinci "športujú", dokonca ma to teší. Viem, že šport ľudí spája a multi zábrany sa strácajú. Dokonca je možné nadviazať priateľstvá a spoločne sa tešiť zo vzájomnej prítomnosti.
Kúsok za kúpaliskom bolo staré ihrisko. Plno lavičiek a trávnik samá jama. Takmer každý deň sa tam na futbale stretávali Turci. Lavičky boli tiež obsadené. Sedávali tam Turkyne z deťmi a náhodní prísediaci. Občas som si tam sadol aj ja. Neskutočná atmosféra trvala len pár rokov. Miestny športový futbalový klub prerobil ihrisko. Pribudla nová tráva, osvetlenie, lavičky boli odstránené. Ihrisko ohraničil vysoký plot. Neviem už koľko ihrísk vlastní klub, ale viem, že sa stále motajú niekde v 5 lige. Nikoho nezaujímalo čo bude s Turkami.
Odbočujem z kúpaliska. Netrvalo dlho a v bazéne sa objavil chlapec z vedľajšieho paneláku. Má asi 14 rokov a 7 súrodencov. Otec nikdy nepracoval, každý mesiac sa hlásil na úrade práce. Pre istotu si zobral na návštevu úradu barly, aby úradníčka nediskutovala o jeho zdravotnom stave. Asi za hodinu po ceste spať domov ich niesol ponad plece.
Chlapec má novú zábavku. Vodnú striekačku. Naberá vodu a nebadane strieka do výšky. Ľudia neveriaco pozerajú na oblohu, kým im po čase dôjde, že vedľa rehotajúci sa mladík, si z nich uťahuje. On však kričí: "Pršííí!" Prizerajúceho otca dobehla trpezlivosť a hračku mu zobral. Uľavilo sa mi. No nie nadlho. Otec si tiež nabral vody a skúšal maximálny dostrel. Do steny. No ako sa hovorí: Aký syn, taký otec. No čo ja viem, polovica detí z tejto rodiny navštevuje osobitnú školu.
Typický Rakúšan sa na plavárni neobjaví. Má dom a za ním bazén. Bojí sa cudzincov, alebo si myslí, že ho okradnú. Hygiena je podľa nich tiež problém. Občas sa tu objaví dôchodca, ktorý sa nahlas rozčuľuje, že prečo sa v Rakúsku nehovorí po nemecky. To je veľmi stará škola.
Už sa nudím, tak si dám asi desať dĺžok. Veru, chodím tu aj z rešpektom. Minulý rok tu zasahovala polícia. Chlapci z cudziny tu ohrozovali kúpajúcich. Plavčík sa ich snažil upokojiť. Neúspešne. Z ničoho nič sa v bazéne objavilo asi tucet Jánošíkov a obaja plavčíci sa zamkli do služobnej miestnosti. Polícia nič nevyriešila a odišla z dlhým nosom.
Na záver bude veselo. Po chodníku vidím kráčať skupinu Rómov. Samozrejme že rumunskí, olašskí, nie slovenskí. Skúsil som ich spočítať. Okolo tridsať. Vbehli do malého, teplého bazénu a oddelili sa. Mladé dievčatá a mladí chlapci. Vtedy som začal znova čumieť. Mladé Cigánky najprv spolu vyvádzali, a potom sa pustili do seba. Kmásali si dlhé vlasy a snažili sa súperku ponoriť pod vodu. Miestami to vypadalo drsne. Aby to náhodou neskončilo zle, do vody skočil mladý Cigán a snažil sa ich oddeliť. Chvíľu to pomohlo. Nakoniec musela zakročiť jedna mama a vytiahla svoju dcéru z vody. Podľa môjho názoru ju nekarhala za zápasenie, ale vadilo jej, že dcéra si môže poškodiť dlhé vlasy. Dlhé, čierne vlasy je siahali poniže zadku. Matka ich v chvate zarovnávala a bola nesmierne rozrušená.
Pomaly sa blížil večer a ja som si šiel po svojom. Ešte ma napadá. Jedna z tých fešných Cigánok býva oproti. Raz, keď kričala na celé námestie, natočil som to na mobil. Zbadala ma a niečo povedala po rómsky. Pán z Rumunska mi to preložil: "Polož to, lebo ti odseknem hlavu! "
Z diaľky počuť zvonenie
