Bezmenný. Prišiel. Bez pýtania. A zostal. Bezmenný a navždy. Dnes máme výročie.
V nedeľu a vo sviatok chodím na prechádzku po nábreží. Najmä keď je sneh. V ten deň - na Tri krále –snežilo. Mala som strašnú chuť si zapáliť. Voda sa valila, neúprosne a nadčasovo. Ohliadla som sa okolo seba. Stál opretý o múr. V pravidelných rytmoch dvíhal ruku k tvári, zasvietilo vytúžené červené svetlo a ruka opäť klesla. „Nemáte prosím cigaretu?“ Hrabol do vrecka, vytiahol cigaretu a pripálil mi. „Ďakujem.“ Otočil sa naspäť do pôvodnej polohy a viacej som neexistovala. Vrátila som sa na svoje miesto, k svojmu múru, svojmu Dunaju a svojim myšlienkam. Ruka ma oziabala tak, až som necítila, cigaretu medzi prstami. Odišla som.
Nedeľa. Obvyklá prechádzka v svetle pouličných lámp. Nesneží, ale sneh príjemne chrúpe pod nohami. Oprela som sa o zábradlie, vytiahla cigaretu a lovila zapalovač. Škrtol zápalkou a pripálil mi. Presvedčiť zápalku, aby horela na tomto mieste dlhšie ako sekundu, je podľa mňa umenie. Pokúšala som sa o to niekoľko krát. Bez úspechu. Som sviatočný fajčiar, možno mi len chýba rutina. „Ďakujem. Dokázali ste nemožné.“ Iba sa otočil a oprel o zábradlie vedľa mňa. Oči mal chladné a ústa sa možno pokúsili o niečo ako úsmev. Len možno. Vyhrnutý límec a klobúk do čela delili dva svety asi ako Čínsky múr. Ten jeho a tých druhých. Mlčky sme hľadeli do valiacej sa masy vody. Dofajčila som. Chvíľu som tam len tak stála. Napokon som sa odhodlala povedať „Dovidenia“. Ani sa nepohol. Pripadala som si tak hlúpo. Odišla som tváriac sa hrdo a že sa ma to netýka.
Takto sme sa stretli ešte štyri krát. Stávali sme vedľa seba. Mlčky. Zvykla som si. Nerušil moje myšlienky, takmer vždy mu patrili. Kto je? Čím je? Prečo sem chodieva? Býva niekde v okolí? Na čo teraz myslí? Je nemý? Má zohyzdenú tvár, že ju tak starostlivo skrýva? Prečo tu ako idiot vedľa neho stojím? Prečo sem vôbec chodím? Mala by som sa báť? Mala by som odísť? Možno má zohavenú tvár po požiari. Možno niekoho zachránil. Možno zachránili jeho. Možno mu tam zomrel niekto, koho mal rád. Možno tam chcel zomrieť tiež. Možno tam zomrel a vedľa mňa stojí len tieň toho, kým bol kedysi.
Občas som prišla aj cez týždeň. Čakávala som ho. Rátala som sekundy medzi jednotlivými obzretiami, aby to nevyzeralo tak okato, ale nikdy neprišiel. A raz neprišiel ani v nedeľu. Po snehu nezostalo ani stopy.
Neviem mu meno. Nepoznám jeho tvár. Nikomu som o ňom nepovedala. Prešli roky. Stále chodievam k Dunaju. Aj dnes som bola. Mali sme výročie. Dunaj sa pokojne valil ďalej. Tak neúprosne a nadčasovo. Myslela som na neho. Ako ma zmenil. Ako sa obzriem občas na ulici s otázkou, či by to mohol byť on. Ako sa občas zamyslím nad bezmenným okoloidúcim – nad čím práve premýšľa? Je šťastný alebo smutný? Kam ide a za kým? Aký je jeho príbeh?
„Všetci sme hľadači.“ povedal muž vedľa mňa a odišiel. Zostala mi po ňom len zapálená cigareta a hviezdy sa ďalej topili. Potiahla som si. Na rozlúčku.
