Tak veľma sa toho zmenilo, najmä za posledné roky. Uvedomila som si to minulý víkend, keď som sa s mojou veľmi dobrou kamarátkou a jej 6 ročným synom išla prejsť k vode. Krásny slnečný deň, ako stvorený na prechádzku popri Dunaju. Milujem sa len tak oprieť o zábradlie a sa dívať na vodu, na lode, ktoré sa po nej presúvajú .
Tieto pokojné chvíle ale v poslednej dobe začali narúšať niekoľkí bezohľadní cyklisti. Neviem, či som vždy mala to šťastie na rovnakých alebo to začína byť nejakým novým trendom. Možno je to nejaký syndróm Sagana alebo čo, že sa cyklisti presúvajú bleskovou rýchlosťou. Na cestách sú silnejšie autá, tam si dávajú pozor. No keď sa dostanú na chodníky či na spomínanú promenádu, akoby sa odtrhli z reťaze. Pri jednom momente mi až zamrelo srdce. Spomínaný kamarátkin syn si hopsal pred nami, my dve sme kráčali za ním a preberali udalosti našich životov. Vtom ale popri nás prefrčal mladík na bycikli, akoby mu šlo o život. Hneď za ním ďalší, ktorý musel pribrzdiť kvôli nášmu malému Markovi. Spustil na nás sériu nadávok a zaznelo niečo v zmysle, že si máme "to decko dať na vodítko, keď si ho nevieme udržať".
Šokovalo ma to. To už treba aj na takého promenády a pešie zóny vyvesiť tabuľky s maximálnou povolenou rýchlosťou? Kedy sa z týchto lokalít stali nebezpečné miesta? Dať si dieťa na vodítko? Na pešej zóne? Konkrétne na spomínanej promenáde je zóna pre peších dokonca ohraničená na zlomok chodníka. Kto máte dieťa isto budete súhlasiť, že nemôžte dieťa udržať pri voľnej prechádze v určitej "kolaji".
Človek už aby sa obozretne a so strachom obzeral cez rameno aj pri obyčajnej chôdzi mimo ciest a rušných križovatiek..
