Bola som cez víkend na bratislavskom letisku čakať kamarátku, ktorá ma prišla navštíviť. Prišla som radšej o kúsok skôr ako bol plánovaný prílet a tak som podišla k informačnému pultu, že si vezmem nejaké prospekty na čítanie. Nedalo sa ale nepočuť rozhovor, ktorý na Informáciách práve prebiehal.
Pán-asi štyridsiatnik tam rozhadzoval rukami a nadával mladej slečne pracujúcej na danom okienku. Snažil sa jej vykričať jej neschopnosť, dával jej za vinu hádam aj chýbajúci papier na toaletách. Dožadoval sa prítomnosti samotného riaditeľa letiska. Pomyslela som si, chúďa dievča, čo také mohla dotyčnému pokaziť. Prišlo mi jej fakt ľúto. Ak aj človek urobí nejakú chybu, neurobí ju naschvál a určite si nezaslúži hukot, aký na ňu dával Štyridsiatnik. Darmo, hovorí sa, že práca s ľuďmi je najnevďačnejšia a ja som to práve videla v priamom prenose. Po chvíli som zistila, čo bolo za jeho hnevom. Meškanie letu. Ok, je to nepríjemná záležitosť. Jeho hnev voči letisku si pekne odniesla jeho zamestnankyňa. Nenápadne som sa spýtala mladíka sediaceho vedľa Nešťastnice, prečo mešká daný let. Odvetil, že lietadlo operujúce daný charter ešte ani nepriletelo do Bratislavy. Štyridsiatnik o tom očividne vedel, lebo Nešťastnici vykričal, že jeho nezaujíma, že tu lietadlo nie je, letisko je povinné chýbajúce lietadlo nahradiť. Čo je, samozrejme, kolosálna hlúposť.
Ale nie o tom som chcela. Podstatou môjho dnešného príspevku je to, že sa častokrát v nepríjemnej situácii správame neprimerane k osobám, ktoré osobne za našu situáciu nemôžu. Dobre, chápem, že človek môže "mať nervy na dranc" a potrebuje sa na niekoho vykričať. Ale predstavme si nás samých na ich mieste - nemajú na probléme priamu vinu. Sú len zamestnanci spoločnosti. Ľudia pracujúci na infolinkách či callcentrách sú tu preto, aby nám pomáhali s problémami. Nie riešili naše mindráky. Buďme radi, že tú prácu vôbec niekto robí. Buďme na nich milí. Aj tak na nich okrem nás kričia ešte ďalší..
