Presvedčila som už asi všetkých, aj seba. O tom, že som realista. A cynik.
O tom, že svet je diera v ničote… a to všetko len preto, lebo túžim aby ktosi povedal, že to tak nie je. Ale ľudia okolo mlčia.
Šedý dav stratených duši. A ja blázon sa ho pýtam odpoveď. Moja chyba.Včera som sa zobudila, keď moja najlepšia priateľka zhodnotila, že som realista a cynik. Odvtedy ani nedýcham. Zmietam sa nad poznaním, kto som? A ako som sa sem vôbec dostala? Kedy som zabudla na veci po ktorých túžim.. Kedy som zabudla ?. a prečo je to zrazu také ťažké povedať.. Prečo nedokážem priznať, čo cítim.
A tvárim sa že viem ako to chodí… ale ono to chodí vždy len tak, ako to dovolíme. A tvárim sa že láska je banálna.
Ale som milá k ľuďom. Viete, ono je vlastne dokonalý prostriedok ako si ich udržať od tela..
a vôbec. Je mi zo seba nanič. Úprimne zle. (Aj) priateľská facka (by) mi strašne pomohla.
