Mĺkve okná tíško hľadia do ulíc,
za nimi bytosti, čo vyzerajú ako z iných planét,
oči dokorán,
bezzubé ústa nemo taja zvráskavený dych ...
Lakťami hrejú parapetné dosky,
kým stŕpnuté ramená stoličke žalujú sa vedno s kolenami,
pretože vedia, že nepríde už nik,
lebo už vedia, že ostanú samé.
Navždy ... Naveky ... Stále ...
Len čulý ruch ulice bytostiam zohrieva ich srdcia,
len ten dokáže zobjímať ich razom,
keď Kľučka Dverí, nezbednica jedna,
ako vo vytŕžení, kol - dokola chcela by si tykať
s neprístupným Mrazom.
Hodiny, čo visia si na stene od nepamäti -
- zastali.
Už nepočuť ich hlasný TAK a TIK.
Tým za oknami je to však ľahostajné.
Čas nie je dôležitý.
Stratil na význame.
Bytosti tušia - nepríde viac nik.
Čakanie na čosi, akési vykúpenie
- tak im je to dané -
ulicou bude bez ľudí, cestičkou samých, samučkých ...
Navždy.
Naveky.
Stále.
