Jednému vynálezu dnes blahorečiť by som chcela ...
Je však možné, že ho nevymyslel nik
a len sa proste vyskytol.
Vankúš.
Báječný, skvelý spoločník.
I keď niekedy sme nároční a chceme od neho tak veľa.
Vinieme doň dieťa narodené.
Spočinie v mäkku hebkosť jeho pokožky.
Žmurkajú na nás čiesi očká unavené,
keď pritúli tú malú hlávku jemne
vankúš -
- bábätiek drobných verný spoločník.
S ním vyhrávame vojny svetové,
vedieme výpravy a bitky plné peria.
Keď chceme, sme Kráľovnou Snehu v zastúpení
a všetky plochy navôkol sa v biele menia razom,
i v bláznivom nočnom šantení,
keď krajinou sa nekonečné ticho rozprestiera
a dianie často uhýba spod našej kontroly,
bdie a stlmí rád prejavy hlučné milostného vrenia ...
Vankúš.
Opäť ten dobrý spoločník.
Sú ale aj chvíle, keď blúdiš nikam odnikiaľ
a voláš, no zbytočne, po pochopení.
A keď sa pýtaš : „Prečo tu nikto nie je ?“
A hluché sú ešte aj tie steny.
A keď dochádza ti dych.
Vtedy v Sĺzavé údolie ihneď poslušne sa zmení.
Vankúš.
Ten spoločník.
Chápavý.
Nemý.
