Slnko už dávno zostarlo. Deň s večerompodali si ruky.
Dolina v ticho vnorená - tu a tamzačuť hádky žiab i cvrčky odkiaľsi z lúky.
Olympské božstvá pozažínali sviece ...
Teraz sa predháňajú v spoločenskýchhrách, súťažia, čie súhvezdie krajšie sa trbliece,
to,ktoré prehrá, premení sa v prach.
Zatvorím oči.
Na chvíľku.
Čakám, že príde ... Sen.
Môj krok bude rovný jeho kroku. Lens ním ísť nocou chcem.
Len vedno s ním. Po jeho boku.
... a už sa do tej rieky vraciam znova- vidím tú bránu - už na mňa volá: „... vojdi ...",
teda, opäť raz a rada, vstupujem ...
Prebrodím sa lánom obilného poľa, pohladímjemne hlávky makov červených
a divé jablone v úhľadnomstromoradí sklaňať budú predo mnou konáre obťažkané,
ako na povel ... akoby zdravili ...
A tam na návrší, pod lesomz borovíc, celkom potichúčky, tak, ako sa sluší,
tmoliť sa bude množstvo tieňov prízračných,čo nasýtiť chce prázdnotu svojichhladných duší.
Spoločne si posadáme k ohňom z voňavého dreva, do trávy uložíme teláznavené
a neuveriteľných i takých zoživota príbehov pútavých slová roztancujeme.
Takto prešepkáme hoc aj tisíc nocía vždy až do samého rána,
kým ono po okolí nerozhádže všetky kvapkyligotavej rosy.
Áno.
Tu uhášam smäd po voľnosti.
Tu som vždy šťastná.
Tu som bez mena.
Iba víla.
Pre toto snenie stvorená.
