A že vraj Maďari nemajú zmysel pre humor...

Štvrtok sa nezačal nijako príjemne. Zvonenie budíka na mobile mi pripomenulo, že onedlho ma čakajú detičky v škole, ktorým som mal za úlohu vysvetliť, ako delíme vety podľa postoja hovoriaceho :D
Kúpeľňa, raňajky, novinky zo sveta na nete... Moja klasika. Už sa zdalo, že toto ránko zapadne do stereotypu mojich všedno-nevšedných dní, ale vtom... Zazvonil zvonec! V tomto prípade neznamenal koniec, ale začiatok.

Pobral som sa k dverám, otvoril som a pred nimi stála nízka, trošku počernejšia žena, s veľkou perinou na chrbte. V prvom momente som sa preľakol, že sa chce k nám nasťahovať! Niežeby som s tým mal problém, miesto by bolo, ale... kam by sme dali tú nadrozmernú perinu??

Ústretovo som sa pozdravil, vylúdil som úsmev na tvári a čakal som odozvu. Tá prišla v podobe reči našich južných susedov. Keď začala hovoriť, chcel som ju zastaviť, aby som jej nazančil, že jej nerozumiem ani slovo, ale bola nezastaviteľná ako vianočné reklamy v polke októbra. Tak som sa teda čo možno najpohodlnejšie oprel o zárubňu a započúval som sa do ľúbozvučnej maďarčiny.

Prešli asi tri minúty. Predpokladám, že mi hovorila čosi o svojom ťažkom životnom údele, keďže počas svojho prednesu si párkrát hlboko vzdychla.
Už som prestával vnímať prúd jej slov, keď tu zrazu povedala niečo, čo ma vytrhlo z letargie a vrátilo späť do komickej reality.
Po záplave maďarských viet z ničoho nič vychrlila bezchybnou slovenčinou: "Kúpiš paplón?"

Hneď som sa znovu vystrel a hoci si uvedomujem, že to bolo odo mňa veľmi neprístojné a nevhodné, rozosmial som sa. Ale na svoju obranu musím povedať, že môj smiech netrval ani z polovice tak dlho ako jej prednes!
Bohužiaľ, v tomto čase máme doma prebytok paplónov, takže som ju musel s ľútostivým výrazom v tvári poslať za ďalšími paplónachtivými susedmi.

Úsmev z tváre mi nezmizol ešte dlho po jej návšteve. Napokon to bolo celkom veselé ráno... Dúfam, že sa ešte niekedy zastaví... :D