Nemyslím si, že som nejak mega skúsený človek, ale môžem povedať, že som už kadečo zažila. Niektoré moje skúsenosti sú úsmevné, niektoré poučné a iné zase smutné. Rada by som sa postupne s niektorými z nich podelila aj s ostatnými ľuďmi. A keď ich všetky vyčerpám, tak mi ešte ostane veľa postrehov a myšlienok, ktoré budú /možno/ stáť za pozornosť ľudí.
To čo som nedávno zažila, prežilo už iste veľa žien a v nejednom prípade bol koniec tragický. Jedná sa o násilie. Slovo, ktoré niekomu nič nepovie a iný s ním žije v kažodennej realite.
Posledné dni som mala pocit, že sa veci konečne točia podľa mojich predstáv a darí sa mi nielen v súkormí, ale i v práci. Bola som obklopená milými ľuďmi a práve som spoznala muža, ktorý bol doposiaľ urkytý len v mojich snoch. Zdalo sa mi, že svet je gombička a nič sa mi nemôže stať. A práve preto sa stalo.
Bola sobota a kamarátka ma vytiahla na jednu z miestnych diskoték. Zábava sa nekonala, staré tváre, staré pesničky. Ja som však bola spokojná, na druhý deň som mala mať totiž rande s mojím novým mužom života. Asi o druhej hodine ráno sme sa rozhodli, že pôjdeme domov. Každá z nás býva na inom konci mesta a tak sme sa rozlúčili pred diskotékou. Nikdy som nemala strach chodiť sama domov, to bola chyba číslo jedna. Opatrnosti nikdy nie je dosť! A nie je to len prázdna fráza.
Cesta k môjmu bytu vedie cez park, ktorý sa nijako nedá obísť. Asi viete ako to skončilo. Nikde nikoho, len tma a ticho. Ja som mala hlavu plnú myšlienok a nepostrehla som ako sa za mnou niekto zakráda. Bolo to tak rýchle, že som ani nestihla postrehnúť jeho tvár... Chytil ma za vlasy, hodil o zem a ťahal po tráve smerom ku kríkom. Strašne to bolelo, strašne som sa bála. Hlavou mi preblesli všetky tie rady čo počujeme denne v rádii či telke - spolupracovať! A tak som mu pokojným hlasom povedala, že nech sa ukľudní a ja budem spolupracovať. Jeho ťahanie po zemi polavilo a ja som to využila. Podarilo sa mi nohou odtisnúť sa trošku ďalej a začala som kričať čo mi sili stačili, kričala som a kričala. A pomohlo to! Dal sa na útek a ja som bežala druhou stranou tak rýchlo ako sa len dalo.
Doma som sa pozrela do zrkadla a tie oči som videla už neboli viacej moje. Videla som unavenú a ustráchanú srnu, videla som ženu čo sa bojí svojho vlastného tieňa. Okrem roztrhaných a zablatených riflí, malej modrine pod okom a tisícok vytrhaných vlasov som nenašla žiadne iné ujmy. Okrem tých duševných...
Do rána som s otvorenými očami premýšľala čo ďalej. Mám ísť na políciu? Mám na všetko zabudnúť? Zbabelo som sa rozhodla pre druhý variant. Nevidela som jeho tvár, nepočula jeho hlas. A teraz so strachom sledujem miestne noviny a bojím sa aby to čo u mňa skončilo jednou modrinou, neskončilo u inej niečím horším. Viem, že som zbabelá. Viem, že by som niečo mala spraviť. Ale keď ja sa tak bojím. Malé mesto, skorumpovaní policajti a tie reči! Radšej všetko čo najrýchlejšie hodiť za hlavu, zahrabať do najtemnejšieho kútika mysle. Ale čo ak... čo ak sa to zopakuje? Neviem, neviem čo ďalej. Ale viem, že nenávidím chlapov, svoju bezmocnosť a násilie.
Môj vzťah sa nijak nevyvíja, asi je koniec. A ja sa ponáhľam z práce domov a večer sa snažím na všetko zabudnúť. Dúfam, že to prejde...
