Vo svojej nore, vo svojom hniezde,
očami sovy pozerám na okolitý svet.
Celkom nehybne s pazúrmi schovanými v klbku môjho chvejúceho sa peria…
Za neviditeľným oknom lemovaným kôrou stromu hľadím na život v reálnom priestore.
Na to ploché ničnehovoriace svedectvo mojej duše zhmotnené v akejsi zhrbenej postave, s rukami spustenými na kolenách a tvárou hluchou v podivuhodnom krči…
Moje pokojné oči s bystrým zrakom a mohutnými brvami sa bez strachu v bezpečí svôjho kmeňa pozerajú ako sa v reálnom svete rozpadám. Že dokážem sedieť na stoličke z dreva tohto kmeňa a snažím sa vymyslieť si zložité mechanizmy, ktorými zmením to, čo bolo prirodzené do formy umelej nezmyselnej… Tá večne skončí v jednom z ďalších odpadov myšlienok, alebo vytvorí jednu z mnohých úzkostí a sebaklamstiev…
Vidím presne, ako sa celý narušený systém môjho tela , tkaniva a kosti prepadá pod môj kmeň…
A nech už stíchne, nech tam ostane pod trhlinami zeme, aby sa ustálil iba môj pohľad očami sovy, navždy , prosím…
