Stretnutie vo vlaku

***
Campfest 2006. V nedeľu ráno po ťažkom vstávaní sme sa ako tak na ňom usadili pripravení raňajkovať pri našich stanoch, miesto medzi nimi voláme "námestíčko". Chystali sme sa aj debatovať, keď sme dostali "nečakanú návštevu":
"Pro-prosím vás, m-môžem dostať trochu jedla? Dnes idem domov a zostalo mi iba na vlak."

Nastali šokované pohľady smerujúce z "námestíčka" smerom von od stanov. Stál tam asi 20-ročný mladík, chudý s okuliarmi, oblečený v tenkom tričku a roztrhnutých rifloch. Zjavne mu bola aj zima.

Situácie sa chytila farárka, ktorá nás upozorňovala, že tu stretneme všelijakých ľudí, a milo ho pozvala medzi nás. Obslúžila ho zeleninou a chlebom, my sme bez slov podávali paštéty.

"Vy, vy ste odkiaľ?" spýtal sa zvedavo ako malé 5-ročné chlapča.
"Sme zo Bziniec, okres Nové Mesto nad Váhom, kúsok od Starej Turej," odpovedala, na čo sa mu tvár rozjasnila do úsmevu.
"Moja druhá mama je zo Starej Turej, navštevujem tam známych. Veľmi mi pomohla, keď som bol vo svojom živote viackrát v živote na dne. Moja mama mi zomrela, keď som bol ešte malý a otec sa druhý raz oženil a žijeme na Liptove. Veľmi ľúbim svoju druhú mamu."

Potom už v podstate rozprával skôr o tom ako sa oňho jeho druhá mama stará a dojedol nám naše posledné zásoby pred cestou domov. Ale veľmi pekne nám poďakoval, poprial Božiu ochranu a o chvíľu ho už nebolo.

Priznám sa, že som po tejto návšteve zostal krútiť hlavou, no zároveň ma to nútilo premýšľať. Až vo vlaku pri driemaní sa mi tento zážitok rozležal v hlave a uvedomil som si čo všetko musel prežiť a aký silný človek to je. Vtedy mi ani na um nezišlo že sa o necelé 2 roky stretneme na podobnej trase v tomto vlaku.
***

Udivene sa na mňa zahladel: "Je to možné, napovedz mi!"
"Campfest 2006, rozrával si nám pri raňajkách o svojej druhej mame."
"To más vynikajúcu pamäť. To ma teší. Iste si pamätáš aj moje meno."
To som sa začervenal a pousmial. Skutočne som si ho nepamätal. Možno sa nám ani nepredstavil. Rýchlo však vystrel ruku a s úsmevom povedal: "Ja som Tomáš."
Ruku som mu vystrel aj ja: "Mišo. Som rád, že sme sa stretli. Bývaš teraz v Bratislave?"
"Vlastne....áno. Ja tam teraz pracujem a predstavte si, že sa teraz starám sám o seba. Popri invalidnom dôchodku upratujem farský úrad a pomáham aj známym upratovať doma a sťahujem nábytky kde ma zavolajú. Mama aj švagriná majú zo mňa radosť. A ponúknem vás koláčom. Aj vás pani sprievodčíčka......Pomôžem vám aj s tým štikaním lístkov."

Sprievodkyňa sa milo usmiala a všetko mu vysvetlila čo treba ak by sa chcel stať sprievodcom vo vlaku. Nepriamo upozornila na náročné zdravotné testy a psychotesty. To ho odradilo, ale určite nepokazilo náladu.

Ani sme sa nenazdali a už sme boli kúsok od Bratislavy. Popriali sme si navzájom aj s pani spolucestujúcou všetko dobré a odišli každý po svojom. Po tom som ani nepremýšľal tak nad skúškou ako nad týmto stretnutím.

Zanechalo vo mne zvláštny pocit a nevedel som to pomenovať. Súcit? Uznanie? Prekvapenie? Potom som si uvedomil, že je to hanba. Hanba na mňa a na ostatných! Až pri Tomášovi som pochopil definíciu pojmu osobnosť. Osobnosť je človek, ktorý pomáha ostatným z nezištnosti, ktorý bojuje za seba a za druhých v pravde a spravodlivosti a nejde mu o to čo sám bude mať z toho a človek, ktorý vie prejaviť vďaku a radosť hoci aj nad maličkosťou.