Pomerne veľký počet ľudí v mojom okolí mi neustále tvrdí, že som inteligentný, mladý a (vraj) perspektívny muž. Okrem toho, že to je blbosť, je to aj extrémne zlá správa. Hneď na prvej hodine Psychologickej propedeutiky, sme totižto boli zoznámení s dvomi faktami:
1. Na našu úžasnú fakultu sa robia psychotesty, ktoré dopadajú rok od roka horšie, z čoho logicky vyplýva, že oproti pani, čo nám prednáša, sme len úbožiaci, ktorí ledva preliezli hranicu mentálnej spôsobilosti na vlastníctvo ostrej ceruzky.
2. Najšťastnejší ľudia na svete sú mentálne retardovaní. Dôvod je očividný. Podnetov, ktoré dokážu normálneho človeka nasrdiť každý deň je nepreberné množstvo – práca (priveľa), škola (priveľa), peniaze (primálo), rodina (občas nad hlavu), sex (chronický nedostatok), choroby (chronický nadbytok), kolegovia (ehm...), kamaráti (mhm...), priatelia/priateľky (uff... vážne no comment) plus asi tisíc ďalších, na ktoré si práve nespomeniem. A preto najšťastnejší sú mentálne retardovaní a so stúpajúcim IQ pocit šťastia priamo úmerne klesá. Vraj...
Ak je to tak, tak momentálne som ten najmúdrejší človek na svete hneď po Stevenovi Hawkingovi. A čo je na tom najhoršie, vlastne sa ani nemám na čo sťažovať. Študujem na škole, kde po mne nikto nič nechce a ani ma nechcú vyhodiť. Mám prácu, kde trávim mesačne menej času než na záchode a dá sa z toho vyžiť. Mám priateľku, ktorá je tak super, až je z toho človek občas na nervy. A najnovšie mám aj škrečka a dve andulky, aj keď celý tento zverinec patrí Ive a ja s nimi len zdieľam spoločný byt. Ja som v depresii vlastne len z regionálnej kolegiality.
Stredoeurópska melanchólia je pojmom, ktorý je dobre známy všade vo svete, len v strednej Európe nie. Je to niečo podobné, ako keď všetci na svete vedia, že ak si chce človek v arabských krajinách uctiť jedlo a hostiteľa, tak si musí po obede poriadne odgrgnúť. Vedia to všetci, len samotní Arabi nie. Tak akosi som sa cítil aj ja, keď mi istá estetická grécka slečna tvrdila, že my, Stredoeurópania, sme veľmi príťažliví, ale zároveň veľmi melancholickí. Bol začiatok októbra, nohy som si máčal v príboji, jazyk vo vynikajúcom gréckom víne, k tomu som chrúmal olivy a na hlavu mi pražilo slniečko. Teda poviem vám, cítil som všeličo, len melanchóliu nie. Nakoniec sa z toho vyvinula (ďalšia) zaujímavá debata, kedy som jej približne v polovici dialógu musel dať za pravdu a v druhej časti som už len obhajoval krajiny, ktoré akosi nemajú na výber.
No dá sa nebyť melancholický, keď sa človek narodí v krajine, ktorá nemá more, slnko vidí najčastejšie ako ikonku v predpovedi počasia, ktorá sa mýli častejšie než ja pri hádaní odpovedí v teste z anglickej morfológie a jediné, čo tu vyrastie, sú tie blbé „krumple“? Nemáme olivy, nemáme horúce letá, naša história je ako história nechceného šteňaťa, do ktorého si kopol každý, kto išiel okolo a naším najväčším historickým úspechom bola zlatá medaila v hokeji. Argument s olivami som použil ako posledný, ale zabral najviac. Antigona definitívne uznala, že bez olivovníka v každej záhrade sa proste šťastne žiť nedá.
A tak sú melanchólia a depresia národným športom, ktorý si strážime ako oko v hlave a pestujeme ho vždy, keď sa dá. Ľudia sa sťažujú prakticky neustále. Začína sa v osobnej sfére, ako je mne zle, aký som chudáčik. Potom sa prejde na všeobecnejšie témy, ako sa nám tu všetko zdražuje, aká je táto vláda zlá a ako sa tu prakticky nedá žiť. Ďalšou fázou sú najvšeobecnejšie okruhy – počasie, katastrofy, atď. Obľúbeným je aj porovnávanie skvelej minulosti s príšernou prítomnosťou (obľúbené hlavne medzi dôchodcami) a nadávanie na budúcnosť, ktorá bude určite príšerná (to už zase dôchodcovia z logických dôvodov nerobia). Proste heslo: „Dobre už bolo“ by sme si pokojne mohli nechať vyšiť zlatými písmenami na vlajku.
A preto sa sťažujem. Na Slovensku sa to proste patrí. Nič tak ľudí nenahnevá ako dokonale šťastný sused, kamarát alebo kolega. Ten snáď nie je normálny! To nevidí, aké je tu všetko zlé? Ale ja sa proti tomu vzopriem! Vyhlasujem aktívny boj proti melanchólii, depresii, hnevu, namrzenosti a všetkým ostatným negatívnym pocitom. Idem si kúpiť olivy!
