Ajéjé! To zas Ďurko kopol do osieho hniezda! To si zase zlízne. Ale nevadí... Budem sa (neprezieravo) spoliehať na kresťanskú lásku a porozumenie a skúsim vysvetliť, čo mám na mysli. Už z úvodu je asi jasné, že sa medzi presvedčených katolíkov nerátam. Dokonca ani medzi nepresvedčených. Snáď to nevadí. Keby to vadilo, tak by ma to celkom mrzelo. Nemám rád, keď ľudom niečo vadí. Mne napríklad nevadí, že mnoho ľudí verí v niečo, čomu nerozumiem. Nevadia mi katolíci, protestanti, moslimovia, budhisti, hinduisti a dokonca ani Svedkovia Jehovovi (aj keď ich potreba porozprávať sa je ešte otravnejšia než chronické rýpanie sa v problémoch iných pána Brandona Walsha z Beverly Hills).
V poslednom čase som si však všimol, že jedna vec mi naozaj vadí. Výstižnejšie by možno bolo povedať, že ma to hnevá. Ba nebál by som sa prehlásiť, že ma priam serie. Ale to nepoviem, lebo som slušne vychovaný a takéto expresíva sú vraj nevhodné (aj keď nechápem, na čo ich potom vymysleli). Niečo, čo by sa dalo nazvať „ katolícky patent na rozum“.
Ľudia radi diskutujú a každý jeden z nich je presvedčený, že má pravdu. To je v poriadku. Ľudia už sú takí. Keby neboli presvedčení, že nemajú pravdu, tak by proste nediskutovali. Pod takou diskusiou si predstavujem, že sa stretnú minimálne dvaja ľudia, ktorí majú na určitý problém rozličné názory. Uznať pravdu oponenta proste nepatrí k charakteristickým črtám ľudstva, a tak začnú debatovať. Zmyslom tejto debaty je uviesť čo najviac vlastných podporných argumentov a vyvrátiť čo najviac argumentov oponenta. Ideálnym výsledkom je, že oponent rezignuje, uzná, že mám pravdu a debata je úspešne ukončená. To je stav, ktorý prakticky nemá šancu nastať. Ľudia cudziu pravdu proste neuznajú, aj keď vedia, že sa mýlia.
Napriek tomu sú debaty prospešné. Ľudia uvádzajú ďalšie a ďalšie argumenty a v procese určitého „brainstormingu“ vznikajú myšlienkové konštrukcie, ktoré nakoniec môžu odhaliť univerzálne riešenie daného problému, ktoré by nebolo možné bez takýchto debát. Na slovenskej internetovej scéne, žiaľ, existujú spravidla len dva druhy debát.
Tie, ktoré zaniknú v prívale nadávok, inzultujúcich každého, kto má náhodou iný názor, ako primitív chŕliaci invektíva. Tie sú smutné, ale nie tragické. Je to proste prejav ľudí, ktorými sa neoplatí zaoberať, lebo ich intelektuálna hodnota sa rovná úrovni ich príspevkov. Jediné, čo je naozaj smutné, je fakt, že ich je drvivá väčšina.
Existuje však aj druhá skupina diskutujúcich. Spravidla sú veľmi inteligentní, sčítaní, vysokoškolsky vzdelaní a rozhľadení. A pomerne nechutní. Vyskytujú sa pri všetkých príspevkoch, ktoré akýmkoľvek spôsobom kritizujú cirkev, dotýkajú sa tém, ktoré sú pre cirkev citlivé (homosexualita, interrupcie, eutanázia, celibát, predmanželský sex, atď.), alebo sú len skromným prehlásením, že neveria v cirkev, len v Boha. Najneskôr druhý príspevok bude ohnivá kritika autora napádajúca všetko, čo sa len v texte napadnúť dá. Od intelektuálnej úrovne autora, jeho pravopisu, cez odporúčanie na tú jedinú pravú literatúru („Si najskôr prečítaj sv. Augustína!“), až po konštatovania typu: „Moja, čo ty o tom vieš.“ Spravidla ide o kritiku, ktorá nepripúšťa akýkoľvek odpor. Nepripúšťa pluralitu názor. Takto to je a basta!
Schéma je klasická. V prvom príspevku roznosím na kopytách autora, že sa vôbec niečo také odvážil prehlásiť a zároveň podložím argumentmi, že vôbec nemá pravdu. To by bolo v poriadku, ak by rešpektovali to, že náboženské argumenty platia len na ľudí s rovnakým presvedčením. U ateistov sa akosi míňajú účinkom.
Potom sa vždy ozve nejaký chudák, ktorý sa odváži odporovať ešte aj v diskusii. Toho už rozmetajú ťažkým kalibrom citátov z kníh, o ktorých je aj im jasné, že ich v súčasnosti čítajú tak maximálne na teologickej fakulte. Len sa čo najskôr dostať z praktickej stránky problému na filozofickú úroveň, kde môžu onanovať nad svojimi obrovskými vedomosťami donekonečna. A všetkými ich príspevkami sa ťahá červená niť ich vedomej nadradenosti, ktorú dajú pocítiť každému, kto sa im odváži odporovať.
A Ďurko si len číta tie diskusie a nechápe. Naozaj je potrebné „zotrieť“ tú dievčinu, čo sa odvážila napísať, že podľa nej milovať sa s niekým nemôže byť zlé, ak dotyčného miluje? Naozaj je to také strašné, ak niekto prehlási, že posledná voľba pápeža bola podľa neho (!!!) chybou? Mne je jasné, že podstatou viery je proste.. VIERA. Ale naozaj to znamená, že iný názor je automaticky zlý názor? Kto dal kresťanom ten „neomylný“ patent na rozum, podľa ktorého dokážu okamžite odsúdiť človeka, ktorého v živote nestretli? História? No snáď nie... Tých chýb, ktoré boli napáchané v mene viery, je snáď toľko, ako dobrých skutkov v mene viery. Demokratický princíp väčšiny? No to asi tiež nie, keď kresťanov nie je ani tretina ľudstva. Čo teda? Kto im dal to výhradné právo odsudzovať iných a snažiť sa určovať, čo budú robiť a na čo budú mať právo aj ľudia, ktorým ich náboženstvo nič nevraví? Ja viem, oni povedia, že Boh a je po diskusii... To je pomerne neprogresívne, nie?
Už to vidím, ako sa bude najneskôr druhý príspevok niesť v duchu štandardného: „No jasné, mladý sa naváža do cirkvi, lebo je to v súčasnosti tak módne.“ Kritika cirkvi je naozaj módna – medzi veriacimi. Nikto iný o nej totižto nevie. Všade počujem fňukanie veriacich, ako ich všetci kritizujú, cirkev zosmiešňujú a nerešpektujú. Kultúra prakticky neexistuje, po kresťanských hodnotách sa veselo dupe vo všetkých médiách a počet veriacich klesá rýchlejšie, ako počty veriteľov banky v nútenej správe.
Realita mi však vraví niečo iné. V skutočnosti sa cirkvou zaoberajú len a len veriaci. Možno to bude znieť ako rúhačstvo, ale ostatným je tak nejak... ľahostajná. Je to blbé, ale je to tak. Kým mi cirkev nezasahuje do môjho života, tak ma proste zaujíma asi tak, ako ma zaujíma situácia v Izraeli. Je to spoločenský fenomén, ktorý sa oplatí sem-tam skontrolovať, ale bezprostredne sa ma netýka. A tak to asi berú aj tí, čo si dovolia sem-tam napísať niečo, čo sa nezhoduje s cirkevnými ideálmi. Vyťahovať na nich filozofické názory a citáty z Biblie a Akvinského je rovnako smiešne, ako neúčinné. To si človek občas praje, aby počet veriacich klesol len na tých, ktorí naozaj čítali aspoň Bibliu.
Moja predstava ideálneho kňaza pochádza z tých filmov, kde ho vykresľujú ako láskavého staršieho pána, ktorý je nielen veľmi inteligentný a vzdelaný, ale zároveň má aj pochopenie pre slabosti a názory iných. Žiaľ, v skutočnom živote som takého ešte nestretol. V skutočnosti sa stretávam s názormi najnovšieho pápeža, ktorý prejavil všeličo, len nie toleranciu. Stretávam sa s názormi politických predstaviteľov kresťanstva, ktorí patria k tým najmenej tolerantným ľuďom na slovenskej politickej scéne (jediná konkurencia je asi v Žiline). No a na dôvažok si ešte prečítam arogantné reakcie veriacich v diskusiách.
Nie, toto nemala byť kritika kresťanstva. Každý nech si verí, v čo len chce. Takisto to nemala byť kritika cirkvi – tá sa týka veriacich, tak nech si ju kritizujú sami. Mňa proste nezaujíma. Asi som sa len snažil naznačiť, že tí, ktorí veria v ideály lásky, tolerancie a porozumenia blížnemu svojmu, by mohli byť láskyplnejší, tolerantnejší a ochotnejší skôr diskutovať o problémoch súčasného sveta, než a priori odmietať názory iných a násilne vnucovať vlastné riešenia.
