Ako jeden z predstaviteľov novej vlny učiteľov, už takmer nepoznačenej ideálmi komunistickej výchovy (aj keď iskričkovský sľub si ešte stále pamätám), preferujem predávanie poznatkov využiteľných v praxi. Preto moji študenti nielen poznajú všetky anglické nadávky (s týmito vedomosťami prišli už zo základnej školy), ale teraz už vedia aj to, ktoré nemôžu použiť v prítomnosti černocha alebo hispánca v prípade, že nechcú skončiť v Hudson river s podrezaným hrdlom. Preto aj v prípade slohov (tzv. writings) som opustil tradičné témy typu „Čo som robil cez prázdniny“ a zadal som im tému prudko inovatívnu, ich života sa bezprostredne týkajúcu – Legalizácia marihuany.
Ako som zistil o týždeň neskôr pri opravovaní ich slohov, nemal som ostať nepoučený. Okrem toho, že som sa dozvedel ďalších asi 30 výrazov pre marihuanu, som bol oboznámený asi so všetkými možnými spôsobmi jej aplikácie, dozvedel som sa kompletné dejiny tejto „poživatiny“ a dokonca aj pár poburujúcich alternatív využitia rastlinky bez toho, aby došlo k omamnému účinku (ako vnímaví mladí ľudia si všimli, že to je stále len konope). A do toho všetkého sa im tam dokonca podarilo vtesnať aj vlastný názor na ľahké drogy všeobecne a ich legalizáciu konkrétne.
Teraz sklamem všetkých liberálov, ktorí si myslia, že všetci mladí zdieľajú ich presvedčenie. Výsledok hlasovania bol pomerne prekvapivý – štyria študenti boli za a štyria proti. Ako geniálny pedagóg som využil situáciu a okamžite som usporiadal anglickú debatu na túto tému. Opätovne sa potvrdilo moje presvedčenie, že každý problém má riešenie. Stačí k nemu pustiť mladé duše, nezaťažené podružnosťami typu morálka, existujúce zákony a realita. Následná debata bola tak ohnivá, že zástupkyňu, ktorá okamžite prichvátala, som len s obťiažami presvedčil že sme na hodine nesimulovali nočný Paríž posledných dní. Výsledok však stál za to.
Negatívny tím (logicky tí, čo boli proti legalizácii) mal od začiatku navrch. S prehľadom zmietli zo stola všetky argumenty protivníkov, apelujúc hlavne na logiku: Zníženie spotreby podľa vzoru Holandska? Na zníženie spotreby nepotrebujeme predsa legalizáciu! Stačí pán minister Palko! Keď vie tak zatočiť s policajtmi, to by bolo, aby nezatočil aj s tými odpornými huličmi! Zníženie kriminality? Vy ste nepočúvali, keď sme rozprávali o Palkovi? Že po požití marihuany sú ľudia spokojnejší? Spokojní majú byť po dobre vykonanej práci a nie po hulení! (Kde toto zobrali vážne netuším.) A marihuana na medicínske účely? Pcháá! Slováci sú predsa zdraví ako repa a kto nie je, ten je simulant! Dvadsaťkorunové bločky na neho!
Ich logiku som musel obdivovať. Bola tak zvrátená až sa začala približovať k realite z opačnej strany. Ich vlastné argumenty sa vlastne obmedzili len na jeden, ktorý bol však dokonalý. Legalizácia marihuany na Slovensku je neprípustná hlavne z morálneho hľadiska. Tak ako sa zo všetkých síl bránime amerikanizácii a snažíme sa brániť naše hodnoty a tradície na poli kultúry, tak sa musíme brániť aj na poli konzumu. Slováci predsa majú vlastnú, tradičnú drogu! Drogu zbožňovanú, uprednostňovanú a spoločensky akceptovanú! Áno, správne! Alkohol! Pili ho už naši dávni predkovia, keď sa nalievali medovinou a rozmýšľali, prečo sa usadili už tu a nepotiahli to až k moru, kde by nemuseli tak mrznúť. Pijeme ho my a to by bolo, aby ho nepili aj naše deti! Veď to by bolo neetické podporovať novú drogu, ktorá by snáď alkohol vytlačila z jeho pevných pozícií! Čo by sme to boli za Slovákov, keby sme prestali piť a začali huliť?! To by bol prvý krok k strate národnej identity! To by sme už snáď ani neboli my, ale nejakí divní Holanďania, čo nevedia po holandsky! Ohnivú reč ukončili výrokom, ktorý sa zapíše do všetkých pravidiel argumentácie: Drug is drug! But wine is wine...
Do očí mi vstúpili slzy dojatia. No nie je to pekné, že aj mladá generácia si uvedomuje, v čom spočíva slovenská kultúra? A nie je to pekné, že je pevne rozhodnutá niesť toto posolstvo ďalej? Moja babička sa neustále bojí, čo bude s týmto svetom, ktorý zavrhol tradičné hodnoty. Ale ja sa nebojím. Ja viem, že tradičné hodnoty stále žijú...
