Prevzaté z mojej FB skupiny a so súhlasom autorov
Treba si pripomenúť udalosti pred rozdelením Československa. Začalo to pomlčkovou vojnou. Začal vychádzať časopis ZMENA špinavý plátok ktorý si dal nálepku národný, organizovali ho matičiari, ľudáci, bývalí Hlinkovci, ŠtBáci a ľudia mávajúci slovenskou zástavou a velebiaci 1. fašistickú republiku.
Článok aj s sinými údajmi si môžete vypočuť vo videu
Chválili Antona Hrnka, Jozefa Prokeša, Sergeja Kozlíka , Mariana Augustína Húsku, Dušana Slobodníka, Gustava Krajčiho, Vladimíra Mečiara, Ivana Lexu a iný odpad.
A tento odpad pretrval až do roku 2001
Bohužiaľ Mečiara podporoval aj Milan Kňažko.
Vladimír Mečiar ŠtBák a neskorší objednávateľ vraždy Remiaša otec národa a najslávnejší bača začiatkom roka 1990 začal vystupovať v karovanom mäsiarskom kabáte na námestí SNP a vykrikoval že stromov máme dosť na to aby na každom odvisol jeden komunista. Tieto záznamy však v RTVS nenájdete sudruhovia ich pohotovo skartovali.
Keď Kňažko začal robiť Mečiarovi kampaň v dnešnom divadle Astorka vošiel som doň vtedy bolo plné starcov ja som mal 31 rokov a povedal som mu prečo podporuje Mečiara nechali ma vyviesť a vyhodiť zo sály.
Alexander Dubček dovliekol Mečiara na VPN Začiatkom roku 1990 potom urobila VPN „konkurz“ na ministra vnútra, v ktorom aj na odporúčanie Alexandra Dubčeka zvíťazil neznámy podnikový právnik z Nemšovej – Vladimír Mečiar a 11. januára 1990 nastúpil do funkcie ministra vnútra a životného prostredia Slovenska.
Bohužiaľ vtedajšie vedenie VPN fatálne zlyhalo keď sa mal Fedor Gál so svojou partiou postaviť proti šéfovi ŠtB Schusterovi, Mečiarovi a musím s nechuťou dodať že aj voči Kňažkovi.
Šuster doniesol svojich 100 tisíc priamo na VPN a nadšený Fedor Gál prehlásil to svoje pamätné Bez komunistov to nejde! Šuster sa sta prvým predsedom NRSR potom veľvyslancom v Kanade a neskôr primátorom mesta Košice Podľa niektorých názorov počas výkonu funkcie primátora Košíc zadlžil mesto tak, že bolo nutné zaviesť tzv. ozdravný režim, ktorý skončil až v roku 2003. Istý čas sa uvažovalo o uvalení nútenej správy na mesto. Dnes si tento podrazák a bývalý prezident Slovenska užíva zaslúžený dôchodok a má naplánované pochovať svoje telo do domu svätej Alžbety. Keď budete pozorne hľadať nájdete pred vchodom do domu pozlátenú tehličku s jeho menom ale nie je na nej, že bol tuhým členom KSČ.
Keď začalo šialenstvo pomlčkovej vojny zašiel som na verejnosť proti násiliu chcel som hovoriť s Fedorom Gálom, aby vystúpili pred ľudí a nezostali v úzadí. Fedor Gál a spol. sa vtedy chovali podobne ako Matovič dnes a ustupovali zlu, napriklad belasej šľachte a slovenským brancom.
Gál sa neunúval poslali za mnou Petra Tatára. Ten sa mi snažil vysvetliť že doba nie je vhodná a mohli by ich ľudia obchádzať aj kameňmi odsúdi a vraj dav je rozzúrený a nevyspytateľný, proste typický prejav zbabelca. Povedal som mu že na druhý deň ho presvedčím že to tak nie je.
Takže sme na druhy deň s bratom prebehli s transparentom za jednotný štát Čechov a Slovákov národný beh Devín Bratislava medzi jednotlivými kategóriami beháva sa to v prvú aprílovú nedeľu. Taký potlesk som nezažil nikdy v živote. Prevzali to takmer všetky slovenské denníky. Napríklad Verejnosť nás dala na titulku. Samozrejme pani z VPN ostali naďalej zbabeli a skrytí pod Michalskou bránou.
Keď prišiel Václav Havel na námestie SNP dokonca sa k nemu ani nepostavili a keď Havel začal hovoriť na námestí o vzájomnej podpore obhádzali ho tieto takzvané národné sily ľudia a výrastkovia záprdkami a zhnitými paradajkami.
Fedor Gál je bystrý človek tuším aj dnes prednáša na Karlovej univerzite narodil sa 20.marca 1945 v koncentračnom tábore Terezin. Je žid a Slovensko je bohužiaľ protižidovské dodnes stačí sa pozrieť na vyžratú komunistickú papuľu Antona Hrnka, ktorý našiel útechu pod krídlami obdivovateľa Salvinyho a Le Pen a to sultána Borisa Kollára.
Fedora Gala následne títo ľudáci vyštvali a vyhnali do Prahy. Keď sa pri vražde Daniela Tupého vrátil na Slovensko na Tyršovom námestí ho ŠtBaci a Ľudaci obhadzovali paradajkami a kričali vulgarizmy a nadávali mu do židov.
Samozrejme nie je žiadna náhoda ani pôsobenie pôsobenie HZDS Cupera a Grausovej v ĽSNS a ich priateľstvo KotleboRepubliky nielen so Smerom ale aj a Mečiarom. Počuli ste niekedy že by Kotleba alebo Mazurek povedali krivé slovo na Mečiara ja nie. Lebo Mečiar pre náckov predstavuje božstvo nástupcu Tisa.
Po schválení kompetenčného zákona po júnových voľbách v roku 1990 bolo novovytvorené Ministerstvo medzinárodných vzťahov (MMV) Slovenskej republiky na čele s Milanom Kňažkom.
Neskôr si v roku 1992 sadli dvaja darebáci a zradcovia národa Václav Klaus a Vladimír Mečiar
Vladimír Mečiar a Václav Klaus počas rozhovorov o rozdelení Československa v roku 1992.
Prebraté s komunistickej Pravdy v roku 2012 v dobe keď bola zvalená Radičovej vláda a nastúpila Ficova
Dnešný dvadsiatnik a možno i tridsiatnik si už sotva dokáže predstaviť atmosféru, ktorá sprevádzala tieto voľby i predvolebnú kampaň.
Jej hlavným hrdinom bol bezpochyby Mečiar, politik s aureolou mučeníka, ktorého v marci 1991 „podrazili“ partneri a zbavili premiérskeho kresla. Do roka a do dňa sa však vrátil ešte silnejší, na čele hnutia, ktoré sám založil a vypiplal.
Volebné preferencie HZDS už niekoľko mesiacov vysoko presahovali 30 percent a popularita jeho predsedu dokonca 60 percent! Mnohé, premnohé Slovenky vtedy milovali Mečiara, mnohí Slováci ho priam zbožňovali.
Takže títo dvaja smradí čo obdivujú Donalda Trumpa , Vladimíra Putina si sadli v Brne pod strom vo vile Tutenhat. Asi ani pánboh sa na to nemohol dívať do stromu kde sa uskutočnilo stretnutie naskôr udrel blesk a spálil ho.
Takže zo SME tiež rok 2012
Ako Mečiar a Klaus oznámili koniec štátu
Bolo to 26. augusta 1992, keď sa Mečiar a Klaus stretli v záhrade vily Tugendhat. Na druhý deň ráno oznámili rozdelenie Česko-Slovenska
Stretnutie delegácií.
Kto v skutočnosti rozdelil štát? Len Vladimír Mečiar a Václav Klaus? Ich delegácie?
Kde padlo definitívne rozhodnutie a od akého momentu sa koniec spoločného štátu už nedal zastaviť?
26. augusta 1992 sa vo svetoznámej funkcionalistickej brnianskej vile Tugendhat šiestykrát stretla päťčlenná delegácia ODS vedená Václavom Klausom so štvorčlennou delegáciou HZDS s lídrom Vladimírom Mečiarom. Hovorili opäť dlhé hodiny.
Slovenský člen delegácie Augustín Marián Húska spomína, že šéfovia sa štyrikrát oddelili a hovorili medzi štyrmi očami.
Ich separátne rokovanie v záhrade a legendárna fotografia sa zachovali v pamäti ako moment, keď sa rozhodlo o konci štátu.
V neformálnej chvíli pod stromom a bez sák. Už na druhý deň ráno oznámili, že Česko-Slovensko sa skončí prvou minútou Nového roka.
Chvíľa je to slávna, ale rozhodujúci moment sa hľadá o poznanie ťažšie - aj preto, že kľúčoví aktéri o tých chvíľach veľa nehovoria.
Václav Klaus je dnes spomedzi aktérov rozhovorov posledným mohykánom vo veľkej politike.
Aj on však v januári 2013 skončí a bude sa venovať s podporou miliardára Petra Kellnera rozvoju svojej knižnice.
Zrejme aj Kellnera pán boh potrestal.
Toľko tlač skutočnosť bola uplne iná kým v Mníchove pred vojnou rozhodli o nás bez nás na Slovensku rozhodli tiež o nás bez nás bez referenda dvaja nenažranci Klaus a Mečiar
Pablb Smeru prezývaný aj Končita Blanár oslavuje rozdelenie štátu
PETR PAZDERA PAYNE so súhlasom autora
Už je zase preč tá krajina Slovensko, o ktorú sme boli pripravení. Mal by som povedať: kus zeme, pretože pre mňa to bola naša krajina. Len sa tam hovorilo trochu iným jazykom, ale jazdieval som tam od detstva, býval na prázdninách. Ba povedal by som, že išlo o lono našej zeme – so svojimi mladšími horami, ostrejšími štítmi a divokými riekami, s hustými sviežimi lesmi, obývanými medveďom, rysom, vlkom, s jaskyňami miliónmi rokov starými dómami a podzemnými žriedlami.
Bola to prirodzenejšia, divokejšia časť republiky ako tá zostarnutá rovina v Čechách, do ktorej svojím pôvodom patrím a v ktorej som zostal. Nebol som taký prezieravý ako Peter Uhl a málo ďalších, ktorí ho nasledovali, keď po rozdelení Československa uplatnili nárok ako na české, tak na slovenské občianstvo.
Už je zas preč tá zem, ktorú sme ešte pred covidom navštívili, už je zase uzátvorrná, a zostáva opäť len v spomienke. Predtým to bol kraj predstavujúci inakosť, teraz je to cudzina. Oravice, Váh, Hron, Belá… boli to aj moje rieky a bystriny. A horstvá Tatra, Fatra, Slovenský raj boli mojimi prahorami. Zašli sme tam vďaka nášmu osemročnému synovi, ktorý už najmenej rok túžil navštíviť Slovensko. „Slovakom ja rozumiem,“ hovoril a naliehal, aby sme sa tam pozreli.
Sám som tam bol prvýkrát asi tak v jeho veku, v tom čase tam prebiehali už nejaké vojenské cvičenia, ktoré vyústili do augustovej okupácie. Boli sme jedna zem. Bola to zem môjho mladosti a nezaujímali ma rozdielne histórie a nacionalizmy, slovenský štát a záujmy mocností, výzvedných služieb a niektorých politikov na tej či na onej strane. Pre mňa je to roztrhnutá zem, ukradnutá pôvodná jednota, strata celku. A žiadne historické a politické dôvody alebo samostatné hviezdičky na európskej vlajke ma nepresvedčia.
Slovenský jazyk je mäkší, takže nejedno „e“ sa číta mäkko aj bez háčika, bývala to akási alternatíva k slovenčine; dorozumieť sa človek dorozumie – „Slovákom“ jednoducho rozumieme, ale dnes je to predsa len už jazyk cudziny, zdieľa už inú skutočnosť, tak ako zdieľa inú menu, samozrejme viac európsku.
Staré časy sú tam stále prítomné, aj keď často skryté pod povrchom, zakryté cestami, rekreačnými strediskami, lanovkami, skokanskými mostíkmi či skôr mostami a tiež diaľnicou – celé Slovensko akoby jej bolo premostené.
Táto cesta bola mojou cestou do minulosti. Pod Rozsutcom nás zastihla búrka, poriadna búrka, ako má byť, hromy, blesky, krúpy – taká, akú som v slovenských horách zažíval kedysi.
A ona úžasná zádumčivosť, keď mraky dosadnú na celé pohoria, niekoľko dní sa po nich rozvaľujú a všetky vyhliadky sú slepé! A potom zas číry vzduch a ďaleká viditeľnosť a stáda kráv a oviec na vzdialených svahoch.
Spomínam na jazdy stopom od Žiliny po Michalovce, na prespávanie v odstavených vagónoch na podhorských staniciach, na záhradkársku kolónii pri Zvolene, nečakane tiež sneh v lete na Roháčoch. Spomínam na návštevy u Maďarov niekde pri Galante, na nížinu s obilnými a konopnými poľami, pripomínajúcimi more.
Spomínam na hľadanie môjho priateľa Mariana na bratislavskom sídlisku; v autobuse som sa pýtal akejsi tučnej ženy, kde je tá a tá ulica, a ona mi potom otvorila dvere panelákového bytu, pretože práve ona bola družkou môjho drobného, chudého kamaráta.
Spomínam na maliara, ktorý sa po revolúcii pridal k takzvaným národným silám a hovoril, že „celá vépeenka bola židovská“ a že Mečiar je politik formátu Pinocheta a de Gaulla a že celý svet raz „pozná“ jeho veľkosť.
Spali sme tiež v Levoči, ktorá zatiaľ prekonala len málo bezcitných rekonštrukcií či takpovediac revitalizácií z európskych peňazí.
Po rokoch som zase pobudol v tom slávnom kostole s toľkými oltármi. Zbadal som anjela s akoby pristrihnutými krídlami. Došlo mi, že zlaté pozadie gotických obrazov posväcujú túto krajinu.
Tak ako majú svätí svätožiara, tak ju má aj krajina, v ktorej sa odohrávajú jedinečné a teda sväté deje. V antikvariáte som zakúpil pohľadnicu trasochvosta horského.
Večer, keď sa rodinka ubytovala, zapadol som do krčmy a čajovne v jednom. Na polici sa tam váľali nejaké knižky a medzi nimi mi hneď padla do oka povedomá obálka.
Zalistoval som zažltnutými stránkami nekvalitného papiera v tú ranu som sa prepadol do začiatku osemdesiatych rokov, kedy sa slovenský preklad tejto knihy predával a čítal aj u nás. Bola to kniha Kena Keseyho s filmovaná Milošom Formanom Prelet cez kukučie hniezdo, v slovenskom preklade ale ešte s názvom Bol som dlho preč.
