Nemám rád frázy, lebo sú ako kamene, neživé, niekedy možno upútajú svojim vzhľadom, ale po väčšine zaváňajú všednosťou. Jednej frázy sa však musím zastať, a to, že rodina je základná bunka spoločnosti. Zo svojich školských čias, povedzme z obdobia základnej školy si pamätám niekoľko fráz alebo hesiel ako napr. “Proletári všetkých krajín, spojte sa!”, “So Sovietskym zväzom na večné časy!”, a niekde z toho obdobia mám aj heslo “Rodina - základ socialistickej spoločnosti”. Hoci tie prvé dve sa dnes hodia skôr do nejakého humoristického časopisu, to posledné heslo, že rodina je základ spoločnosti, platí a bude platiť vždy. Preto je prirodzené, že spoločnosť, ktorá považuje rodinu ako stavebný kameň za tak dôležitú z pohľadu celku a najmä budúcnosti, sa vždy bude snažiť, aby tie kamene boli zdravé a funkčné. Ako to však zabezpečiť ?
Keďže sa jedná o pojem “zdravý kameň”, skúsim použiť analógiu s ľudským telom. Ľudské telo potrebuje prísun živín, ktoré sú pre jeho fungovanie prospešné a potrebné a samozrejme potrebuje sa aj chrániť pred tým, čo je preň škodlivé až jedovaté. Lebo následky sú jasné. Ak budete vystavený napr. výparom ortuti, vaše telo speje k zániku. Čiže, ak to preklopím na rodinu, tak ,ak ju exponujete nejakému “jedu”, tak sa rozpadá a v tom hrade, ktorým má byť spoločnosť, sa vytvára slabé miesto. Nechcem napísať esej o tom ako zabezpečiť, aby bol v zdravej rodine zdravý duch ani zdravovedu rodiny. Len chcem povedať, že aj ja si rodinu ako veľkú hodnotu vážim, a že ju považujem za hodnotu, ktorú treba budovať (podporovať) a chrániť. Už niekoľko rokov sa prostredníctvom občianskeho združenia Orava Fénix snažíme na tomto poli niečo robiť.
Ale aby som sa dostal k podstate veci, lebo tento môj príspevok je na margo posledného zastupiteľstva. Veci sa môžu meniť zhora: vláda, parlament, prezident, ale funguje aj pohyb opačným smerom napr. formou petície občanov, referenda a pod. V prípade hazardu sa sa vytvoril obojživelný mechanizmus. Poslanci NRSR Procházka a Žitňanská presadili, že si občania môžu rozhodnúť sami, čo chcú a čo nechcú. Nemali podporu, aby urobili to, čo napr. teraz maďarský parlament, a to zákaz automatov celoplošne.
Určite by ste vedeli vymenovať tie škodliviny (jedy), ktoré ničia rodinu. S množstvom z nich nemáme možnosť nič urobiť. Ale s automatmi dostali poslanci samospráv do ruky nástroj ako ich zlikvidovať. Možno by sa niekto spýtal, že na čo sme si ich potom nechali vyrásť ako huby po daždi. Moja odpoveď by znela: všetko má predsa svoj vývoj, aj spoločnosť, a preto má právo prehodnocovať svoje postoje a rozhodnutia, čiže ich môže po zvážení všetkých pre a proti meniť.
Chápem, že veľa samospráv nechce s hazardom nič robiť, lebo majú z toho slušný príjem do mestskej (obecnej) kasy. To je pohľad čisto ekonomický, ktorý nevidí širšie súvislosti, kedy následky gamblerstva sú finančne nákladnejšie, len to už platí niekto iný. A argumentácia, že nech sa tie peniaze použijú napr. na rozvoj mládežníckeho športu, je naoko ľúbivá, ale si protirečí vo svojom základe. Peniazmi získanými od chlapov, ktorí ich nedali svojej rodine, napr. tak že nekúpili synovi kopačky, budeme prispievať na trénerov, dopravu, lopty pre chlapcov, ktorým otec prehral kopačky v herni.
Povedané ekonomickou terminológiou, ak by sme prijali VZN o obmedzení hazardu, stálo by to mesto ročne cca 65000 Eur, pričom ešte tento rok by sme museli upraviť rozpočet, lebo ten už ráta s príjmom cca 45000 Eur z poplatkov na rok 2013. Aj napriek tomu som presvedčený, že toto by bolo pre mesto dobré. Prečo ? Božia ekonomika je úplne iná ako ľudská. Tie zákony, ktoré tam platia buď prijmeme a sme šťastní alebo ich neprijmeme a brojíme sa v pote krvi a starostí tohto sveta, ktorý ovládajú peniaze. Myslíme si, že peniaze (majetok) sú to najdôležitejšie, čo máme a potrebujeme. Peniaze sú len prostriedok, ktorý môže byť, podobne ako oheň, dobrý sluha, ale zlý pán. V Božej ekonomike platí zákon, že získam, keď stratím. Ale to neznamená, že keď stratím (alebo sa vzdám) v jednej modalite (peniaze), získam v tej istej, hoci niekedy to tak môže byť. Ako kresťan verím tomu, že Boh najlepšie vie, čo je pre mňa dobré, a preto sa mu snažím dôverovať aj vtedy, keď sa veci dejú tak, ako by som nechcel. To isté platí aj pre skupinu ľudí. Čiže ak by sme sa aj my, ako mesto, zriekli toho príjmu, určite by sme získali väčším Božím požehnaním. Na to, aby ste tomuto uverili, musíte mať osobnú skúsenosť alebo milosť viery. Ja mám to prvé.
Na záver diskusie na MsZ ohľadom môjho návrhu som dostal otázku, že čo si myslím, že koľkým ľuďom v meste týmto svojím opatrením pomôžem. Priznám sa, že ma trochu taká otázka zaskočila, lebo som skeptický, keď sa hovorí o pomoci. Myslím si, že je veľmi ťažké niekomu pomôcť, tak aby mu naša snaha bola skutočnou pomocou. Tu by som sa odvolal na prirodzený poriadok a z neho vyplývajúce normy, čo je správne a spravodlivé. V tomto prípade by som hovoril o správnom resp. spravodlivom rozhodnutí. Ale aj keby toto opatrenie zachránilo čo len jednu rodinu, stálo by to za tie peniaze, ktorých sa my ako komunita zriekneme. Je to presne o tom istom, ako keď sa spýtame, akú cenu má ľudský život.
Keby to však priamo nepomohlo žiadnemu občanovi mesta, určite by sme svojím rozhodnutím dodali odvahu ďalším samosprávam, ktoré ešte majú citlivé svedomie, v rozhodnutí obmedziť hazard na území svojho mesta/obce.
