Pred piatimi rokmi začali saleziáni prerábať bývalú materskú škôlku, ktorá susedila s ich domom, s cieľom vybudovať tam oratórium. A tak som sa vybral jednu sobotu v júli na brigádu. Okrem dona Petra Kuchára a dvoch ľudí, ktorých som poznal z videnia, som tam stretol ďaľších asi 9 brigádnikov. Boli veľmi divní: naušnice v uchu, tetovania, vyholené lebky, napumpované svaly, či bizarné oblečenie. Keby som ich stretol v rade na koncert skupiny Orlík v roku 1992 v Brne, tak sa nečudujem. Ale tu na brigáde na novom saleziánskom stredisku ? No veď aj don Bosco zbieral chlapcov z ulice, uzavrel som svoje uvažovanie, že odkiaľ sa tu tieto postavičky zobrali. Jeden z nich vyzeral slušne a mal asi 2 cm „ješka“ na hlave. Brigáda sa skončila, a rébus som si vysvetlil tak, že sú to asi nejakí saleziánski spolupracovníci z Bratislavy, že predsa tam je týchto típkov asi najviac a tiež najväčšia pravdepodobnosť, že sa môžu „obrátiť“ a dať sa k saleziánom. Až neskôr som sa dozvedel pravdu. Tí brigádnici boli chalani z resocializačného zariadenia Návrat z Bobrova a ten slušne vyzerajúci bol práve don Peter. Moje prekvapenie bolo veľké, lebo Petra som druhýkrát stretol ako celebruje svätú omšu. Bol to taký menší šok. Za tých päť rokov som bol na niekoľkých svätých omšiach, ktoré celebroval a mal sa možnosť aj trochu bližšie zoznámiť s týmto rehoľníkom.
Myslím si, že bol určite prínosom pre farnosť. Už sa ani slabšie počujúci nemohli sťažovať, že nepočuli, o čom bola kázeň. Možno niektorí farníci mali problém prijať fakt, že je taký aký je, a preto som rád, že to Peter po dvoch rokov, ako sa dnes priznal, nevzdal. Mal som rád jeho homílie, lebo častokrát práve svojím zmyslom pre humor a bezprostrednosťou potešil moje srdce.
Peter, zavial Ťa k nám Duch Svätý, a dobre vedel prečo. Ostávaš v srdciach mnohých ľudí a ver, že si Ťa vážia. Buď taký, aký si.
