Sú asi tri kombinácie vzťahu k Bohu a cirkvi: 1. ani Boh ani cirkev, 2. Boh áno, cirkev nie, 3. Boh áno aj cirkev áno. Prešiel som všetkými tromi kombináciami a myslím si, že najťažší je prechod medzi štádiami 2 a 3. Keď sa začnete pohrávať s možnosťou cirkev akceptovať, váš rozum robí nesmierne veľa prekážok a predostiera dôvody a argumenty prečo nie, a čo nie, ale to by bolo na samostatnú tému. Je veľa ľudí, čo si povie, že verím v Boha, prípadne chodia aj do kostola, ale voči cirkvi ako takej dôveru nemajú a vlastne sa s ňou ani neidentifikuj a ani ju nepotrebujú. Kňaza, rehoľníkov, prípadne ďaľších pár “fanatikov” vidia akoby na druhej strane rieky. V kostole sa cítia ako v divadle a berú to skôr ako spoločenskú udalosť, kde môžu stretnúť známych, príp. to majú ako pohybovú aktivitu pred nedeľným obedom. Neviem, čo mne pomohlo v prechode medzi štádiom 2 a 3, ale od istého času, keď sa spieva “Sedmobrežno v kruhu Ríma” mám také pocity akoby som spieval slovenskú hymnu po finálovom zápase našich chlapcov hokejistov v roku 2002. Či chceme alebo nie, cirkev je organizácia, pre ktorú platí “ani pekelné brány ju nepremôžu”. Nepremohol ju ani komunistický moloch a nepremôžu ju ani súčasné útoky rôznych skupín a myšlienkových platforiem. Lebo to nie je ľudské dielo.
Čiže cirkev tvoríme my všetci, ktorí sme boli pokrstení a je jedno, či sme v štádiu 1,2 alebo 3, ako som to uviedol vyššie. Cirkev je spoločenstvo nedonalých, ktorí chcú byť dokonalí. Krstom sme boli začlenení do tohto spoločenstva, boli sme označení nezmazateľnou pečaťou a tá sa už zmyť nedá.
Takže my, v Námestove, kde sa pri sčítaní ľudu v roku 2011 prihlásilo ku rímsko-katolíckej cirkvi 6879 zo 7936 občanov (čo je 86,68%) sme ako mesto jedno farské spoločenstvo. Preto keď robím niečo pre miestnu cirkev - farské cirkevné spoločenstvo, robím to pre 86,68 % obyvateľov mesta. V takomto kontexte som vnímal môj návrh na obmedzenie hazardu. Možno som si svojimi aktivitami (možno svojimi článkami) proti sebe nejakých ľudí popudil. A nejakí mi to aj dali najavo. Ale práve v týchto dňoch som hmatateľne pocítil, čo je cirkev. Že je to spoločenstvo rôznych ľudí, ktorých som súčasťou a uvedomil som si, že nie som len nejaký paragan francúzskej légie vysadený niekde v pralese v Rovníkovej Guinei, ale že som “výsadkár” “vatikánskej légie”, ktorej armáda je oddaná najvyššiemu veliteľovi. Áno, pocítil som to a ďakujem všetkým za modlitby a verbálnu podporu. Vždy sa lepšie dýcha tým vojakom, ktorí cítia podporu zo zázemia.
Cirkev sme my všetci, čo sme pokrstení. Kvalita cirkvi spočíva na kvalite jednotlivých buniek a ich vzťahov navzájom a miery, do akej sme schopní nasledovať v dávaní nášho Majstra.
