Najprv moji známi nechceli veriť, že od otvorenia brán o siedmej večer ubehlo ešte viac ako 2,5 hodiny, kým sa na pódiu oceľovej arény objavili hlavné hviezdy večera. Na predkapely chuť nebola, tak sme si to namierili do blízkej krčmy pri štadióne. Podávali jedlo a veselo fajčili - aj tá obchodná inšpekcia a nefajčiarsky zákon! Nedýchateľný priestor sme po prvom pive museli opustiť a smerovali do haly. Ešte pri vstupe ma zastavili ochrankári a chceli zhabať maličký fotoaparát. Že vraj fotiť fotoaparátom (3 mpx) je úplne iné ako fotiť fotoaparátom v mobile (niektoré aj 8 mpx)! Ja viem, predpisy sú predpisy (aj keď doteraz sa mi to nestalo), takže späť do auta aparát schovať.
V Steel Aréne som bol prvýkrát ako čerstvý navrátilec zo zahraničia - klobúk dole, že sa to nakoniec podarilo. Predkapela už hrala, ale české metalové zavíjanie nie je moje "kafe". Asi najsvetlejším momentom večera pre našu trojčlennú výpravu boli teplé párky s chlebom za príjemných 40 korún a pivo za euro! Mňam. To bolo už pred ôsmou a kolegovia mi nechceli veriť, že bude ešte jedna predkapela. Začali hrať, tempo veľmi rýchle - podľa kolegu "Toto nemôžu byť Scorpions - to je príliš rýchle." A neboli. Tak sa tortúra predlžovala. O pol desiatej sme konečne stáli pred pódiom a unavení a vysílení čakali na germánov. A tí nie a nie prísť. Nervozita, piskot a vykrikovanie v hale sa stupňovali. Ľudia nervózneli ...
Po 21.45 sa nemeckí Scorpions konečne zjavili pred hudbychtivým obecenstvom. Ale kto čakal príjemný rock 80-tych rokov, ostal prekvapený. Upozorniť by som rád aj Úrad verejného zdravotníctva - ani na Rolling Stones v Dubline nebol tak "prepísknutý" zvuk - zvukári asi zvolili princíp "nech to ľuďom aspoň poriadne zapiští v hlavách, keď už to nestojí za veľa". Decibely boli jednoducho na maxime, ľudia si v momentoch až zapchávali uši. Dunelo neskutočne, triasli sa aj vnútorné orgány v tele. Možnože by to bol zážitok oveľa príjemnejší, keby si zvukári spravili svoju robotu poriadne. Nenormálny randál, až som niekoľkokrát musel von. Organizmus jednoducho nevládal. A to som už na nejakých tých rockových koncertoch bol.
Ako som sa neskôr dočítal v novinách, Nemci sa neunúvali ani so zvukovými skúškami. Išli rovno na ostro. Bolo to príšerne cítiť. Klausov mikrofón bol tiež "prepísknutý", resp. asi aj jeho hlas! Kolega, ináč fanúšik Scorpions (hlavne ich staršej tvorby), sa zvuku nevedel vynačudovať a hádzal na mňa podivné grimasy v štýle "kde som sa to dostal a kto to je vlastne na pódiu???". A najväčšou srandou bolo rozdávanie paličiek na bicie - akože suveníry. Aký neskutočný gýč - namiesto dvoch začal Klaus Maine vyhadzovať do obecenstva desiatky pripravených paličiek z tašky - vyhodil ich minimálne štyridsať. Už som si myslel, že sa ujde každému. Fraška! A keď sa zjavil "špeciálny" hosť z Maďarska, nevedeli sme, či ide o muža alebo ženu - nastrelený dedo v obtiahnutých kožených nohaviciach - ufff ... ale nechcem urážať legendárnych hudobníkov z Omegy ... som na to príliš mladý.
Poldruhahodinová "tortúra" sa naštastie blížila ku koncu, Wind Of Change bola lahôdkou na záver, hit našej ponovembrovej generácie. Silný moment, aspoň niečo!
Na záver musím s poľutovaním povedať, že tento koncert za veľa nestál a v mojej pamäti ostane len piskľavý hlas (mikrofón) speváka a prehnané decibely zvukárov - ktoré celý zážitok maximálne pokazili. Išlo doslova o zdravie ušných orgánov! Jedno odhodlanie na záver - na neoverené hudobné podujatia už radšej nepôjdem ... Nein, danke!
