Patrím k LGBTI ľuďom a konkrétne k transrodovým osobám. Vždy som videla svet z inej perspektívy, ako to odomňa očakávalo moje okolie. "Si chlapec a chlapci sa hrajú s chlapcami", znelo v mojich ušiach počas raného detstva. No nikdy som nemala v povahe počúvať to, kto mi čo káže a preto som vždy sedela a obliekala bábiky v škôlkarskej kuchynke a nehrala som sa s autíčkami v piesku. Na základnej škole však tlak vzrástol a ja som sa pod týmto tlakom musela zmestiť do neakej "správnej normy". Stredná škola bola už o niečom inom. Aj keď som tú "normu" musela dodržiavať aj tu, otvorene som sa aspoň priznávala k tomu, že ma priťahuje mužské pohlavie. A tu na strednej škole som prvý krát pocítila, aj keď nie priamo a na maličkostiach, (ktoré však pre mňa maličkosťami neboli), že moje okolie ma priraďuje skôr k ženskému pohlaviu. Vtedy som, ale neriešila môj sen byť ženou, pretože násilná "normalizácia" celej spoločnosti zatlačila celú moju túžbu hlboko dovnútra mojej duše. A tam tá túžba ostala dlho. Vždy som však uvažovala, cítila a ľúbila svet okolo seba, ako žena. Líčenie sa stalo mojím každodenným rituálom asi v dvadsiatke a pomaly sa vo mne opäť rozoznela moja túžba. Túžba z čias škôlky, keď som chcela mať šaty, ako moja najlepšia parťáčka z kuchynky. Tentokrát to už nebolo o šatách, ale o túžbe celému svetu povedať "som žena". O túžbe po akceptácii mojej ženskosti okolím. Prvý rozhovor som prirodzene začala s mojou najlepšou priateľkou, ktorá ma podporila, ale aj keď som si bola istá svojou túžbou, pri predstave, že to mám urobiť ma zaplavil hrozný pocit reakcie okolia. Moja túžba však narastala a nespokojnosť s vlastným telom tiež. A tu prišiel zlom!
Zlom v podobe, o akej, by sa mi ani nesnívalo! Nakopnutie prišlo od zamestnávateľa. "Veď ty si žena a ži tak, ako v skutočnosti žiť chceš, v práci máš moju plnú podporu" leteli slová od riaditeľky. Táto veta mi zmenila celý život, navždy ostane v mojich ušiach a do smrti budem za túto vetu vďačná! Ďalšia podpora prišla od priateľov a ja som sa rozhodla ísť si za svojim snom. Aktuálne sa nachádzam v špirále psychológ, psychiater (pre diskutujúcich ten potvrdil moje duševné zdravie), endokrinológ, sexuológ a veru, nie je to prechádzka ružovou záhradou. Zdravotná starostlivosť o trans ľudí na Slovensku je.... nie je.... Respektíve je slabá, plná odmietania, urážok a hlavne nevedomosti... Nie každý trans človek je rovnaký. Nie každý chce to, čo mu lekári chcú nanútiť. Ale nikto z nás nechce byť odmietaný a vlastne lekármi trestaný za to, že jeho pohlavie nekorešponduje s vlastným vnímaním svojho pohlavia. Aj keď moje skúsenosti sú viac menej dobré, upozorňujem na to, že je to možno kvôli tomu, že sama seba prezentujem, ako "tradičnú ženu", ktorej sa páči mužské pohlavie. No sú tu aj ludia rodovo neutrálni ainí, ktorí si zaslúžia ústretovosť a ľudský prístup, no v mnohých prípadoch sú pre nich najhorší tí, ktorí im majú pomôcť! Na Slovensku chýba osveta tejto skupiny LGBTI osôb, naopak predsudkov je viac, ako veľa. dalo by sa o tej to problemtaike este hovorit vel
Niekedy však vidím, že aj na Slovensku sa robia pokroky. Opäť je to možno niekým považované za maličkosť, ale týmto článkom sa chcem poďakovať adminom blogu sme, ktorí pri mojom požadovanom druhom konte, v ktorom by som vystupovala už, ako žena zareagovali promntne a bez akýchkoľvek otázok, námietok či hlúpych dotazov mi umožnili zmeniť moje pôvodné meno a celé konto, tak aby korešpondovalo s mojím vnímaným a hádam raz aj biologickým pohlavím. Keby to takto hladko šlo aj na úradoch pri zmene dokumentov...
Chcela som byť stručná, ale toto je tá najstrucnejsia akú môže mať tento príspevok.
Na záver chcem tiež poďakovať všetkým aktivistom na Slovensku, oni vedia ktorím, lebo aj vďaka nim som dnes ženou, ktorá sa zbavila násilnej spoločenskej "normalizácie" a so vztýčenou hlavou povie "BYŤ ŽENOU JE ÚŽASNÉ"...
