Petržalka je zvláštne miesto. Nikdy som nechápal, prečo je v jej znaku strom. Myslel som si, že je to vtip storočia. Ale čím dlhšie tu žijem, tým viac sa mi Petržalka mení z "betónovej džungle" na synonymum zelene a príjemného bývania. Ak neveríte, príďte do Ovsišťa.
Petržalka nie je len miesto detí a mladých rodín, či nádejná intelektuálna banka Slovenska (prosím všetkých mimopetržalčanov o zhovievavosť s týmto odvážnym tvrdením). Je to aj miesto bolesti. Sídlisko postavené na slzách mnohých ľudí.
Málokto z nás tuší, že v päťdesiatych rokoch bola Petržalka najväčšou dedinou na Slovensku s asi pätnástimi päťdesiatimi tisícmi obyvateľov! Títo ľudia žili vo svojich rodinných domoch. Zvyšky z nich možno ešte dnes vidieť v starej Petržalke neďaleko Matadoru a v okolí Kremnickej ulice. Ďalšie skromné zvyšky sú pri Prístavnom moste.
Istý pán, ktorý v Petržalke vyrastal, keď bola ešte "dedinou", mi s bolesťou v hlase hovoril o čase, keď sa celá ulica mala presťahovať do bytových domov. Výmena domu za byt bola kritická pre mnohých obyvateľov. Z jeho ulice do roka zomrelo asi 10 ľudí. Umreli od žiaľu. A nudy. Veď stratili to, čo zveľaďovali nielen oni, ale už dávno predtým ich predkovia.
Hrozný experiment. Mladé mesto postavené na toľkých slzách. A my mnohí mladí obyvatelia Petržalky, jednotlivci aj rodiny, o tom už ani netušíme.
Kto sa kedy týmto ľuďom ospravedlnil? Kto im povedal, že ho to mrzí? Nemožno zabudnúť na slzy jednotlivcov ani rodín. Len tak sa môže Petržalka stať tým, čím má ambíciou byť: mestom mladých, mestom rodín, dobrým miestom na bývanie.
Milujem Petržalku. A všetkých Petržalčanov. Tých, ktorí prišli vďaka komunistickému experimentu o bývanie, aj tých, ktorí vďaka nemu ubytovanie získali.
Milí Petržalčania, keď sa dnes budeme prechádzať svojou ulicou, spomeňme si na tých, vďaka ktorých utrpeniu my dnes máme domov.
