Stredná Európa je veľmi zaujímavý región, či už z geografickej stránky, alebo aj z etnického hľadiska. Sú tu krásne pohoria, ale aj úrodné nížiny, ktoré obýva skutočne pestrá zmes národov, národností, či etnických skupín. Výborne nám to dokumentujú dejiny kniežactiev, kráľovstiev a štátov, ktoré sa formovali v tomto regióne.
Štát. Čo je to štát? Niekto si možno pri slove štát predstaví štátny znak...? Niekto iný si možno spomenie na niektorého politika...? Žiaci na strednej škole sa učia, že štát je chápaný ako politický, ekonomický, sociálny, geograficky a teritoriálne vymedzený útvar. Zastavme sa pri posledných dvoch atribútoch, teda geograficky a teritoriálne vymedzený. Zjednodušene povedané, ide o hranice. A práve dejiny štátnych útvarov v stredoeurópskom priestore sú výborným príkladom toho, aké krehké môžu byť hranice
Hranice musia byť vždy určené a ich dodržiavanie garantované medzinárodnými zmluvami. Najlepšie je, ak na týchto garanciách participujú aj veľmoci, ktoré predstavujú záruku, že hranice toho-ktorého štátu sú stabilné a občania môžu v takom štáte pokojne žiť, pracovať a naplno rozvíjať svoje talenty. Po príklad netreba chodiť ďaleko. Stačí si spomenúť, ako sa po 1. svetovej vojne tvorili hranice Československa. Áno, azda ste si teraz viacerí Vás spomenuli na Trianon. Niekedy sa hranice rodia v, doslova, pôrodných bolestiach a pamäť na tento bolestný, a podľa niektorých nespravodlivý, procese, trvá dodnes. Nie je to však nič iné, len rozdúchavanie starých vášni a nacionalizmu okorenené štipkou akéhosi spomienkového optimizmu s buketom vyimaginovaných predstáv o tom, aké by bolo niečo krásne, keby bolo tak a tak. Lenže nie je. Naposledy, keď sa narušili štátne hranice v strednej Európe, ľudstvo prežívalo svoju doteraz najväčšiu Golgotu – 2. svetovú vojnu. Po jej skončení sa, napr. hranice Československa, vrátili viac-menej do pôvodného stavu – samozrejme okrem Podkarpatskej Rusi.
Čo však s tým, keď sa hranice narušia? Táto otázka je po 24. februári tohto roka veľmi aktuálna. Ukrajina, náš východný sused, bola napadnutá Ruskou Federáciou. Tým sa skončilo pomerne dlhé pokojné obdobie v strednej Európe, ktoré trvalo od konca 2. svetovej vojny, samozrejme, ak nerátam bratskú okupáciu v roku 1968. V tomto prípade mám však na mysli otvorený vojenský konflikt.
Môže to znieť akokoľvek úsmevne, keď hovorím o zhruba 70 rokoch bez vojny, ako o pomerne dlhom pokojnom období. Pri pohľade do histórie vidíme, že stredná Európa azda nikdy vo svojich dejinách nepoznala tak dlhé mierové obdobie. Z historického pohľadu môžeme hovoriť o rarite, že zhruba 3 generácie nepoznali vojnu. V tomto regióne sa totiž bojovalo veľmi často. Buď medzi sebou bojovali jednotlivé kráľovstvá a regionálne mocnosti, alebo sa bojovalo proti Osmanskej ríší, alebo aspoň vypuklo nejaké povstanie. Cieľovú rovinku v tomto dlhom pokojnom maratóne nám jasne vyznačilo Rusko.
Je neuveriteľné, že aj po takmer 10 mesiacoch vojny na Ukrajine sa stále ozývajú hlasy, ktoré hovoria, že to nie je naša vec a vôbec, prečo by sme sa do toho mali miešať? Títo ľudia a patrí k nim aj viacero politikov, si nedovidia na koniec vlastného nosa. Dobre, niektorí politici, ktorí sa stotožňujú s takýmito názormi, možno dovidia na koniec svojej vztýčenej pravice, ale to je tak všetko! Všetci títo si neuvedomujú jednu vec. Hranice Ukrajiny, rovnako, ako aj naše hranice, boli ustálené po 2. svetovej vojne a boli uznané za nemeniteľné. Okrem toho, hranice Ukrajiny boli doplnkovo garantované Budapeštianskym dohovorom v roku 1994.
Prečo je to pre Slovensko také dôležité? Lebo ak jeden štát spochybní a naruší hranice druhého štátu na základe nejakých vymyslených „interpretácií,“ potom tak môže urobiť hocikto. Jednoducho, vytvorí sa veľmi nebezpečný precedens, na ktorý by v budúcnosti mohla doplatiť aj Slovensko. Preto je pre nás také dôležité, aby sa Slovenská republika jednoznačne zasadzovali za nenarušiteľnosť hraníc ustálených po 2. svetovej vojne. Nejde tu len o úctu voči tým, ktorý nám ich vybojovali. Takéto konanie reálne nabúrava bezpečnostnú architektúru v Európe. Ide tu aj o naše budúce prežitie. Preto jedným zo súčasných kľúčových postulátov slovenskej diplomacie musí byť neústupčivosť v otázke nemeniteľnosti hraníc. Nemôžeme akceptovať, že si niekto napadne svojho suseda, územie, kde sa zakopú jeho vojaci vyhlási za svoje a tým pádom je to vybavené. Tento stav je neakceptovateľný a nepriamo ohrozuje aj nás. Zatiaľ, nepriamo. Vytvára však veľmi nebezpečný precedens. Naša zahraničná politika musí veľmi bedlivo sledovať akékoľvek náznaky toho, ak by niektorý z našich susedov prejavoval sklony k možným zmenám v otázke hraníc.
Už vyššie som písal o tom, že proces tvorby hraníc môže byť náročný a stáva sa, že jedna strana ho dlhé roky berie ako krivdu. Nad južnou slovenskou hranicou tak už dlhé desaťročia visí ťaživý tieň Trianonu. Maďarské revizionistické chúťky nie sú žiadnou novinkou, ale v poslednom období značne naberajú na intenzite. Šál s mapou Uhorska na krku Viktora Orbána je len korunou týchto chúťok. Oveľa katastrofickejšie vyznieva v tomto kontexte nedávna návšteva maďarského ministra zahraničných vecí Pétra Szijjártó. Tu je zarážajúce, s kým sa maďarský minister stretol. Už sám fakt, že sa stretol s Igorom Matovičom neveští nič dobré. V podstate, je ťažké logicky odôvodniť, prečo sa títo páni vôbec stretli. Jeden je minister zahraničia, druhý je minister financií. Vysvetliť sa to dá jedine tým, že Péter Szijjártó hľadal v osobe Igora Matoviča spojenca proti Orbánom znenávidenej Európskej únií, ktorá mu nechce dať eurofondy. Okrem toho, sa z nie celkom jasných príčin na stretnutí zúčastnili aj niektorí poslanci NRSR, medzi ktorými vynikal poslanec Gyimesi. Tento poslanec otvorene vystupuje proti záujmom Slovenskej Republiky a kritizuje líniu našej zahraničnej politiky. Prečo sa teda zúčastnil tohto stretnutia? To pre nás asi zostane záhadou.
Nech by vyššie opísané stretnutie vyznelo akokoľvek komicky, oveľa horšie vyznieva stretnutie maďarského ministra s Robertom Ficom. Účel tohto stretnutia nie je veľmi známy, avšak dá sa z neho dedukovať nasledovné. Maďarsko si nehľadá spojencov proti EÚ len v tejto vláde, ale kalkuluje na všetky strany. Tu je vidieť, že Maďarsko má dobrý prehľad o našej vnútropolitickej situácií. Preto sa Péter Szijjártó pre istotu stretol aj s Robertom Ficom, lebo ak by ten, nedajbože, vyhral voľby a vrátil sa k moci, mohli by potom obe strany len nadviazať na skoršie rozhovory. Až hrôza pomyslieť, na čom by sa dvaja stredoeurópski autokrati mohli dohodnúť. Je evidentné, že Viktor Orbán uveril Vladimírovi Putinovi, že potom ako sa „vyrieši“ Ukrajina a EÚ, bude môcť byť jeho lokálnym miestodržiteľom, či palatínom. A potom bude môcť veselo obnovovať Uhorsko. Preto je pre Slovensko také dôležité, aby si udržalo svoju zahraničnopolitickú orientáciu, lebo ľudia, ktorí zapredali krajinu raz, to pokojne urobia znova.
V diplomacii sa zvykne hovoriť, že na konci každej vojny je mier. Áno, mier za našou východnou hranicou je úprimným želaním každého, čo len trochu zdravo zmýšľajúceho človeka. Musí to však byť mier spravodlivý a bez stiahnutia ruských vojsk z okupovaných častí Ukrajiny sa to nepodarí. Nemôžete rokovať o mieri, keď na Vás mieria hlavne nepriateľa. Preto by slovenská zahraničná politika mala aj naďalej jasne zotrvávať na podpore Ukrajiny, podpore úsilia o spravodlivý mier a na nemeniteľnosti hraníc uznaných po 2. svetovej vojne, lebo hranice môžu byť veľmi krehké a zvlášť v strednej Európe.
