Je v tom veľa pravdy

Bol to zjav. Bil zovretou päsťou do širokej dlane a zdôrazňoval každú jednu slabiku, čo vypovedal. Pomaly a isto. Naozajstný Slovák, nefalšovaný Slováčik, Slováčisko ako repa. Vedel všetko. Najlepšie. A aby nikto nemal ani kúska pochybnosti, kládol kontrolné otázky až strach. Vravel, vraj je posledný polyhistor. Tak škoda, že sa nevenoval iba jednému. Veď čo je doma, to sa počíta a Nobelova cena aspoň dvakrát. Najhoršia nadávka, čo používal, bola chrapúni. Počastoval ňou však všetkých. A aby nikto príliš v jeho prítomnosti nezdvíhal hlavu, tvrdil, že ak treba, tak je schopný všetkých, ako v krčme sedia, pozabíjať. Mával dookola bicepsmi. A každá vodka, ktorú spustil hrdlom, mu nafúkla paže ešte o kúštiček vyše. Vravel, vraj je športovec aj majster republiky. A aby bolo jasné, tých, čo berú steroidy, nenazýval ľuďmi, ba dokonca ich nemal ani za tých svojich chrapúňov. Nuž v duchu Vladimíra Mináča poznať Slovač znamená na jednej strane vidieť pahorkatinu sluhovsky ohnutých chrbtov a na strane druhej povýšeneckú slovenskú zadubenosť. Ľudská hlúposť nedovidí svojho konca. Zničí aj posledných polyhistorov. A keby z nich pod pivničnou klenbou na modranskom preši vytlačili kvapky zadubenosti, tak aj celá Mensa, ako by ich vypila, zapadla by medzi ľudí, s ktorými sa pije príjemne.