Ku napísaniu tohto článku ma inšpirovala brožúrka vo formáte A4 1. Medzinárodná konferencia – JUDr. Mária Ritomská, konkrétne prednáška Stanislava Benčiča – mobbing na univerzitách, moja skúsenosť a skúsenosti mojich známych. Mobbing je nežiaduci celospoločenský jav ako v pracovnom, súkromnom aj školskom prostredí. V článku nebudem písať o sexuálnych kauzách, ani o pikantnostiach, ale o „zasadnutí“ si na študenta. O špinavých praktikách medzi vysokoškolskými profesormi, konkurencii. Budem písať o veciach všeobecne známych, najmä veci, ktoré som sa dozvedela z prednášky p. Benčiča – mobbing na univerzitách. Nechcem sa dotknúť nevinných. Aj keď je situácia na väčšine vysokých školách nedobrá, ak aspoň tam už nie je šikana, tak je tam nízka úroveň vzdelávania, kde má vedenie všetko na háku. Existujú aj dobré univerzity resp. fakulty, aj keď nie sú v klube 500, tak sa aspoň snažia riešiť konflikty. Veľmi medializovanou kauzou bolo prepustenie vysokoškolskej pracovníčky z Univerzity Komenského, ktorá upozornila na špinavosti dejúce sa v tejto škole. Odmenou jej za to bola výpoveď, ktorej predchádzala šikana. Z núdze musela prijať prácu čašníčky v McDonalde. Menej mediálne známe sú rôzne kauzy štvanice medzi vysokoškolskými učiteľmi vzájomne alebo vedenia fakulty voči učiteľom. Ak sú akademické senáty u nás, tak sa to nesie v duchu nadriadený, podriadený, členovia sa tam boja ozvať z obavy pred nepríjemnosťami. V zahraničí sú akademické schôdze, kde sa problémy riešia, rozumné návrhy prijímajú. Aj tam si skočia do vlasov. Jednou z hlavných príčin, že naše väčšie univerzity nie sú v 500 je aj princíp, zraziť všetko, čo vyčnieva. Inými slovami povedané, vynikajúcich odborníkov (Slovensko má dosť nadaných profesorov) zdeptať, aby neohrozili tých, čo sú tam protekčne. A slovo protekcia. Za posledné dve desaťročia sa protekcia ako zlá burina veľmi rozmohla na slovenských vysokých školách. Protekcia platí najmä v regiónoch, kde nie je práca. Na doktorandské štúdiá sú dosadzované detičky profákov, často-krát bezohladu na to, čo majú v hlavách. A to málo, čo je, získajú tí, čo sú najlepší. Ale ak sú príliš nadaný, tak im univerzita bude hádzať polená pod nohy, aby neohrozili tie protekčné detičky. Strach vládne aj na vysokých školách, ako sa to píše, zamestnanci z obavy o stratu zamestnania sú radšej ticho. Lebo vedenie má správnych ľudí na správnych miestach, a môžu im osladiť ich profesijný život, že žiadnu prácu si vo svojom odbore nenájdu (na inej škole). Občianske združenie Práca a Vzťahy – JUdr. Mária Ritomská sa okrem šikanovaných zamestancov venuje aj vysokoškolákom. Poslankyňa Ritomská nemá veľmi dobré skúsenosti s prístupom súdov – pojednávanie sa veľmi často odročuje. Je vždy lepšie, keď sa človek podelí so svojím trápením, akoby to mal v sebe dusiť.
