Naši rodičia chodili spolu rok, dva – zobrali sa. Mali kde bývať. Po skončení školy nastúpili do práce, ktorú mali istú. Nebolo problém sa vydať rok, dva po škole ako to robili naši rodičia, ktorí ukončili stredoškolské vzdelanie, či učňovku. Vysokoškoláci sa sobášili tiež rok, dva po škole. Nekalkulovali. Deti prišli. Mali aj prácu, mali aj kariéru, ak sa to na tie socialistické pomery dalo tak nazývať. Skončili prácu, domov nechodili vypätí, ako chodia dnešní rodičia, ktorí tak nemajú čas na výchovu svojich deti. Súčasná mladá generácia zažíva prvé sklamanie, ak pochádza zo sociálne slabej rodiny. Mám na mysli, kde jeden alebo obaja manželia prišli o prácu, majú dva tri deti. Sebe musia odtrhnúť z úst, aby dali deťom. Takýto rodičia nemôžu svojim deťom kúpiť veci, z ktorých by mali radosť. V takýchto chudobných rodinách si deti už uvedomujú nespravodlivosť tohto resp. slovenského sveta. Deti chcú ísť na výlet, nemôžu, ich rodičia nemajú peniaze. V deväťdesiatich rokov bol problém dostať sa na školu, koľko deti bolo sklamaných ak sa nedostali na školu, ktorú chceli. Za socializmu bolo bežné tzv. škatuľkovanie deti na deti, ktoré chodia do kostola a deti, ktoré nechodia. To sa im zväčšia zosobnilo pri doporučení na školy. Takéto deti sa spravidla dostávali na učňovky. Toto bola taká menej pekná črta socialistického školstva. Napriek tomu bolo o deti postarané – chodili do táborov, na výlety. Dnes rodičia musia poriadne kalkulovať či ich tam pošlú. Poplatky sú takmer astronomické. Dnes nie je problém dostať sa ani na strednú školu a ani vysokú školu. Vysoké školy vyrástli za posledné roky ako huby po daždi. Takmer v každom meste je vysoká škola. Študent strednej školy sa dostane na vysokú. Takpovediac drie, na zápočty a na skúšky. Potom stresy pred štátnicami. A potom prvý taký vážny neúspech v živote, pohorenie na výberových konaniach. V chudobnejších regiónoch je verejným tajomstvom, že miesta vo verejnej správe sú už dopredu obsadené. Mladí ľudia tu narážajú na protekciu, diskrimináciu z toho hľadiska, že nemajú žiadnu prax. Aspoň nie v tom odbore, ktorý študovali. Dnes nikto nikoho nezaučí, ako to bolo kedysi, ani zadarmo. To je slovenský trend. Zatiaľ sa uchováva pekná a veselá tradícia mladých maturantov, ktorý veselo vykračujú po centre mesta s tablom vpredu a pýtajú eura do klobúka, aby sa mohli pred maturitami tzv. skúškou dospelosti uvoľniť. Je to pekné, počuť ich ako spievajú a radostne pokrikujú, keď im niekto dá do klobúka tú korunku. Ale ja hovorím, že skúška dospelosti resp. krst ohňom ich čaká, keď si začnú hľadať prácu (ak si nevyberú niektoré z množstva vysokých škôl na Slovensku). Iba časť mladých býva v prosperujúce j Bratislave alebo pochádza z privilegovaných rodín. Ak sa maturanti nerozhodnú študovať na vysokej, a nenájdu si prácu vo svojom rodisku, buď odchádzajú to tej prosperujúcej Blavy, alebo idú vonku za hranice, kým regióny na juhu, východe Slovenska majú predpoklady sa vyľudniť. Iné je ísť do sveta ako túžbu spoznávať svet, iné je odísť do ekonomického vyhnanstva. Mladí na Slovensku tak prichádzajú o ilúzie. Sú zdeptaní pomermi na Slovensku.
