Ani ryba, ani rak. Tak by som nazvala naše blbé zákony, ktoré mne aj iným komplikujú život. Moja kamarátka prišla minulý rok o zamestnanie. Poberá čiastočný invalidný dôchodok, preto nemá nárok na dávku v hmotnej núdzi. Rozumiem. Aj tak má vyšší príjem z dôchodku ako tej almužny 60 e. Čo ju dorazilo, bol zákon, podľa ktorého nemôže vykonávať verejnoprospešnú prácu, lebo nepoberá sociálnu dávku. To je na infarkt. Neviem, ktorý chytrák to zaviedol, či to bol Kaník, alebo iný minister soc. veci. Ďalší zákon, ktorý nie je ryba ani rak je návrh zákona o čiernych stavbách z dielne Smeru . Účelom zákona je nekompromisne búrať čierne stavby bez výnimky. Dokonca sa má zrušiť aj inštitút dodatočného stavebného povolenia. Teoretický je to správne. Ale prakticky má stíhať tých ľudí, ktorí si svojpomocne idú postaviť dom alebo upraviť dom. Radikálne síce bude búrať čierne stavby v rómskych osadách, ale čierne stavby boháčov ako napr. víla imitujúca stredoveký hrad, ktorú postavil výstredný podnikateľ Taraba, budú neohrozené. Návrh zákona nie je ani ryba, ani rak. Ďalší zákon, ktorý nie je ryba ani rak sú znevýhodnení uchádzači o prácu: čiastoční invalidi, mladí absolventi a ľudia pred dôchodkovým vekom. Týchto ľudí, nie je možné nikde zadeliť. V prenesenom význame slova, sú ako blúdiace nepokojné duše, ktoré chcú dosiahnuť pokoj, ale nemôžu. Lebo ich nikde nechcú. Takí čiastoční invalidi. Sú to invalidi, ktorí sa nemôžu uplatniť na trhu práce, alebo ak majú prácu, tak si ju udržia iba veľmi krátko. Dôvod – ich choroba. Sú chorí, ale nie až do takej mieri, aby ich sociálna poisťovňa uznala invalidnými úplne. Predsa sú na nich kladené nároky u zamestnávateľa ako na zdravých. Sociálka ich nechce uznať ako úplných invalidov, zamestnávatelia ich tiež nechcú. Zamestnávatelia si nechcú zbytočne pridávať starosti. Prijať človeka, ktorý si vyžaduje sústavnú pozornosť závisí od povahy zamestnávateľa. Poznám mladého muža, ktorý prežil ťažkú haváriu. Lekári ho predsa nejak dali dokopy, aby mohol fungovať. Polámané kosti napravili. Následky mu však zostali – epilepsia. Nemôže sa nikde zamestnať. Štát by sa o takých ľudí mal postarať, zamestnať ich. Žije predsa z našich daní. Smutné je, keď štátny podnik vyhodí zamestnankyňu postihnutú ťažkou cukrovkou. Dva týždne pracovala, a týždeň ležala v nemocnici. Po roku ju zo štátnej správy vyhodili. Často sa stávalo, že musela zostať aj po pracovnej dobe, lebo stránky by boli pobúrené, keby neboli vybavené. Toto sa podpísalo na zhoršení jej zdravotného stavu. Štát by mal takýchto ľudí chrániť, a nie žmýkať a potom vyhodiť ako handru. Štátne podniky neplatia daň, odvody. Sú dotované zo štátnej kasy. Ak krachujú, tak ich štát kryje. Malého podnikateľa nezachráni štát, musí sám seba chrániť. Štát mu akurát vie iba hádzať polená pod nohy. Pokračovať by sme mohli ďalej. Veľa zákonov v našom krásnom Absurdistane sú nezmysly. Skôr ľuďom škodia, než pomáhajú. Ako potom môžu podnikatelia, najmä malí alebo strední zamestnať takého človeka chorého na epilepsiu, keď štát tu nejde príkladom. Skôr naopak. Štátne firmy sa správajú ako podnikatelia. Vyžmýkať a vyhodiť.
